AfrikaCupra AtecaAlienAudi Q3RWD = FUNBlack is backSport TurismoTechnokratLord of the RingHra o tróne(N)mancipátorV12 od AMGTemný prízrak
Úvod / Auto/Moto / Auto testy / Môj život s Júliou

Môj život s Júliou

Je tomu presne rok, čo sme spolu. Je krásna, je charakterná a temperamentná, je múdra. Je zvodná a povoľná. Je všetko, po čom môže muž túžiť. Nie je dokonalá, veď naše nedostatky z nás robia osobnosť. Nie je tým, čo sme potrebovali. Ale je tým, o čom sme vždy snívali.


S Giuliou sme si dokonale sadli. Teda ja som si sadol a vedel som, že sedím tam, kde som vždy chcel sedieť. Bol som z nej namäkko od chvíle, keď som ju prvýkrát zahliadol kdesi pri hlavnej stanici. Keď som sa konečne mohol zviesť, rozum išiel bokom, nebolo cesty späť.  Zrušil som objednávku racionálnej, rodinnej Mazdy 6 v kombíku, ktorá by splnila všetky moje potreby, a podpísal rezervačnú zmluvu na moju iracionálnu, egoistickú krásku, ktorá plní moje túžby... Veď kto by chcel veľký kufor, keď môže mať tlačidlo na štartovanie na volante, kto by chcel miesto pre spolucestujúcich, keď môže mať dve veľké hliníkové pádla pod volantom a skutočný karbónový kardan, kto by chcel komfort, keď môže mať radosť...


Keďže skutočná Alfa má mať benzínové srdce (áno, poznám históriu common railu), aj môj výber padol na benzínový motor. Možno to nie je ikonické Busso, ale charakteru a elánu má aj tak dosť. Ide o základný benzínový motor s decentným výkonom 147 kW (200 BHP) a 330 Nm, nezávislým ovládaním ventilov MultiAir a twin-scroll turbom. Je položený pozdĺžne za prednú nápravu v záujme ideálneho rozloženia (prekvapujúco nízkej) hmotnosti a teda dokonalých jazdných vlastností. To sú však len nudné technické detaily. Podstatnejšie je, že auto ide v podstate ako z praku a má postačujúce dynamické zrýchlenie v každej situácii. Keď sa niečo rozhodnete predbehnúť (samozrejme, v rámci štandardnej dopravnej situácie, nie na Nürburgringu), tak to aj predbehnete bez smrti v očiach. Spotreba, hoc je to úplne nepodstatná vec v jej prípade, je tak od 8 do 9 l, no verte mi, tých 9 l – ba ani viac – vám nebude ani zamak vadiť (aspoňže hrdlo palivovej nádrže je vľavo, tak sa na pumpe nezdržíte zbytočne dlho).




Motor spolupracuje s 8-stupňovým automatom od ZF, ktorého som sa, priznám úprimne, celkom bál. Vždy som patril medzi ľudí, ktorí sa bijú do pŕs kričiac, že automat by nikdy nechceli, že ten je len pre bratislavské pipky, a že správni vodiči majú šaltpáku a spojkový pedál. Moja túžba po Giulii však bola omnoho väčšia ako odpor k automatu, tak som pristúpil aj na tento kompromis. No a dokázalo sa, že som celý ten čas vôbec ani len netušil, o čom hovorím... Už inú nechcem. Prevodovka je s motorom výborne zladená, rýchlosti hádže bleskurýchle, prediktívne a, usudzujúc z reakcií motora, aj optimálne. Navyše ti máme pod volantom krásne veľké hliníkové pádla, ktoré vždy mimoriadne uspokojujúco „kliknú“ pri potiahnutí. Takže aj v automatickom režime sa občas prichytím pri tom, ako si radostne hádžem rýchlosti sám – a tie naskakujú okamžite. A má to ďalšiu výhodu: volant môžete vždy držať obomi rukami a naplno si tak vychutnávať krásne priame riadenie v každej zákrute bez toho, že by ste museli šmátrať po prevodovej páke.


A tak sme sa dostali k tomu, čo v anglofónnych krajinách nazývajú „party piece“ – riadenie a jazda. Jedným slovom: fenomenálne. Človek ľahko uverí, že až 80 % dielov je zhodných so špičkovou, všeobecne ospevovanou verziou QV. Volant nepozná mŕtvu zónu a predné kolesá ochotne okamžite a priamo reagujú aj na ten najmenší pohyb volantom (neznamená to však, že sa musíte nevyhnutne obmotať okolo najbližšieho stromu). Na celej Pezinskej Babe neexistuje jediná zákruta, pri ktorej by som musel rúčkovať či volant vytočiť viac, ako pohodlne zvládnem držiac ho obomi rukami v pozícii „o desať tri“. Pridaním plynu v správnej chvíli možno riadeniu dopomôcť a nechať sa vytiahnuť zo zákruty, či vo výnimočných šťastných chvíľach, keď to ESP dovolí, užiť si aj mierny drift. Podvozok je v zákrutách mimoriadne istý, neodskakuje a nič ho len tak nerozhádže, no zároveň je komfortný aj na menej kvalitných cestách. Široký zadok leží na asfalte ako prikovaný a nechá sa poddajne a ochotne viesť o trošička užším predkom, čiže ju dostať do šmyku, ako by sa možno u zadokolky občas žiadalo, vôbec nie je ľahké. Ale to vlastne ani nechcem. Chcem krásne vykrojené zákruty. Chcem mať pocit, že som skvelý  vodič, ktorý nemusí korigovať svoje pohyby ani dobrzďovať v polovici zákruty, a ten mi moja Júlia vďaka telepatickému riadeniu a dokonalému podvozku dáva každý deň. 




Čo sa týka ďalších technických vychytávok, nemožno zabudnúť ani na inovatívny systém brzdenia IBS (integrovaný brzdový systém), čiže brzdový pedál je pripojený len a výhradne k riadiacej jednotke, ktorá brzdný účinok prispôsobuje aktuálnym okolnostiam. Výsledkom je ideálny brzdný účinok a výrazné skrátenie brzdnej dráhy. Kožu vám z tváre nestrhne, no určite zastavíte ako ten blázon pred vami, ktorý na poslednú chvíľu dupol na brzdu. O typicky talianske úlety tiež nie je núdza, napríklad spomeňme špeciálne „sendvičové“ hliníkové diely karosérie, kde je medzi dve vrstvy hliníka vlisovaná izolačná pena v záujme minimalizácie vibrácií. Pri poklepaní vydávajú zvuk ako babkin hrniec, no to možno veľmi jednoducho vyriešiť tým, že na ne nebudete klepať. Taktiež je tu nové zavesenie kolies, ktoré veľmi imaginatívne nazvali Alfa Link (už teraz sa teším na faktúru za servis).


Dizajn je... subjektívny. Mne sa mimoriadne páči zvonka aj zvnútra, a to čím ďalej, tým viac. A súdiac podľa reakcií okolia i náhodných okoloidúcich, nie som v tom sám (pri svojom fyzikuu skutočne nie som zvyknutý na obdivné pohľady). No tie ladné, sofistikované, no svalnaté tvary, tá vycibrená kombinácia foriem a materiálov, ten široký zadok podčiarknutý ešte širšími a mierne naklonenými kolesami vytŕčajúcimi spod podbehu... Samozrejme, kľúčová je farba, respektíve kombinácia farieb. Tradičný čierny interiér, aký som doposiaľ vždy chcel mať vo svojom aute, je v Giulii strašne nudný. Chvalabohu, moja múdrejšia polovička ma presvedčila dať šancu červenému interiéru a ten je proste čarokrásny. V kombinácii s čiernymi a hliníkovými prvkami nechá vyniknúť všetkým tvarom vykúzliac interiér, v ktorom sa proste nedá byť smutný či nešťastný, ktorý nevpustí žiadne negatívne emócie.




Nemožno však zabúdať na to, že je to rýdza, čistokrvná Talianka, takže inžinieri (či dizajnéri) dali mnohokrát rozum bokom v záujme dizajnu. Napríklad snaha nájsť nejaké rozumné odkladacie priestory je úplne márna. Taktiež mnohí tí, ktorí s ňou majú len letmú skúsenosť (nielen Hamlet), sa sťažujú na to, že im moje milované hliníkové pádla vadia pri manipulácii s páčkami. Je to len zvyk, mňa už ten voľný priestor medzi vencom volantu a páčkami v iných autách vyslovene rozčuľuje.


Tak sa od glorifikácie dostávame k tým niekoľkým zanedbateľným nedostatkom.


Len jeden výfuk s priemerným zvukom. To je asi to jediné, čo ma na nej skutočne trápi.

Infotainment. Ja mám ten lacnejší (za „iba“ 2 000 Eur v pakete) so smiešnou 6,5“ obrazovkou, ktorá je však mimoriadne šikovne zakomponovaná do palubnej dosky (čiže žiadna vytŕčajúca telka, ktorá by rozbíjala uhladenú palubnú dosku). Celkovo sa mi grafika páči, mám rád jednoduché a prehľadné veci, no k špičke má ďaleko. Nechápte to zle, navigácia vás dostane, kam sa chcete dostať, hudbu zo Spotify si pustíte, rádio naladíte aj mame zavoláte. Ale ak sa chcete cítiť ako pri Xboxe, hľadajte inde.

Parkovacia kamera je skutočne veľmi slabá a obraz je malý. V tme je úplne nepoužiteľná, no to sa asi dalo očakávať.



Nie je práve synonymom praktickosti a priestrannosti. To sme ale tiež očakávali, veď je to sedan. Kufor má celkom pekných, no ťažšie dostupných 480 l, ale ak má niekto rád Tetris, dostane doň toho celkom dosť. Nám trom zatiaľ vždy postačil, a to aj s kočíkom a vecami na týždeň na chatu. A dokonca sme doň nabalili aj všetky vianočné darčeky, ktoré syn dostal od starých rodičov (napohľad toho bolo na skriňovú Aviu).

Elektrické sedačky vyžadujú nacvičiť si komplexnú choreografiu vystupovania a nastupovania, pretože sedadlo vodiča sa automaticky posunie vzad pri otvorení dverí. Chápem, že je to elegantný pokus o vyriešenie problému s menším vstupným otvorom, no pokiaľ vystupuje prvý vodič, ten za ním má vážny problém pohodlne – či trebárs aj nepohodlne – dostať nohy spod sedadla. Takže buď si nacvičíte (inak celkom logickú) choreografiu: najskôr vystupuje pasažier, ktorý sedí na zadnom sedadle za vodičom, potom vodič, a nastupuje najskôr vodič, potom pasažier, alebo si vybudujete reflex stlačiť ľubovoľné tlačidlo na nastavenie sedadla pri potiahnutí kľučky (tým sa automatický posun zruší). Je to zaujímavá fičúra, no keďže ja už mám aj tak sedačku dosť posunutú dozadu, asi by som si ju prial vypnúť (nedá sa).

Starí rodičia sa budú sťažovať, lebo: „To je auto pre mladých, ako ste vy, ja sa z neho neviem vyhrabať. Najbližšie pôjdeme S-Maxom.“ Už ich na koncert Michala Davida nikdy nevezmem.


V mojich očiach sú to však len zanedbateľné drobnosti. Osobne by som jej odpustil aj to, keby mi vypila všetko pivo v chladničke. Takže, tatíkovia, šup-šup predať Sharana či inú smiešnu atrapu auta, ženu naučiť baliť kompaktne (a starých rodičov na hromadnú dopravu) a utekajte si po svoju vášnivú Talianku.



Text a foto: Zsolt Beke

Advertisement