Vaše PortfolioSlobodná jar - mesačný testP3008 je COOL!NezničiteľnýImidž nie je na nič!BMW proenviro 740LeAmarok V6 AventuraPickUp Test  2017SQ7 - King of The Urban JungleThorove kombiDarwinov odkazEbajk Test
Úvod / Auto/Moto / Auto testy / Cartier, Chopard, Duster

Cartier, Chopard, Duster

Sloboda - neprítomnosť donucovania, spontánnosť. Proste si robiť vždy presne to čo chceme a bez toho, aby sme pri tom museli robiť akékoľvek kompromisy. Teraz si isto veľa z vás povie, že na život bez kompromisov potrebujeme veľa peňazí. Za normálnych okolností by som na túto dedukciu odpovedal “áno aj”, no v tomto kontexte sa mi do úst tlačí skôr “nie aj”Všetci máme rôzne túžby, či už vecí, ktoré by sme radi vyskúšali, alebo miest, ktoré by sme chceli ponavštevovať a urobiť si tak pauzu od toho hektického sveta. V ideálnom prípade by bolo veľmi dobré aby ste pri “úteku” z reality mohli zobrať aj vašich najbližších, lebo čas s nimi je pre každého z nás najvzácnejší.
 
Slobodná jar -  mesačný test Dacia Duster, ktorý sme odštartovali už tento týždeň. Odštartoval som ho ako inak roadtripom do sveta kontrastu. Áno, vyše 1800 km za 24 hodín a to všetko úplne prirodzene, bez nátlaku vedenia s úsmevom na tvári. Zbláznil som sa? Možno trochu, ale stálo to za to a s Dusterom by som podobný úlet absolvoval znovu. A znovu. Už pred samotným prebratím auta, som sa rozprával s mladými aj staršími ľuďmi a spravidla to skončilo vnútorným pobúrením. Vždy keď som vyslovil meno Duster, tak mi ľudia prišli ako by som povedal niečo zlé, až urážlivé. Jasné, ... predsudky. Pokiaľ ich je všade vo svete veľa, tak asi len pre to, lebo sme ich tam poprenášali zo Slovenska ako príbalový odkaz v cestovnej taške. Aj toto bol pre mňa impulz, presvedčiť sa na vlastnej koži, čo je Duster vlastne zač, keďže mi prišiel ako veľmi kontroverzné auto z rozprávania druhých. Nakoľko som s ním ja osobne doposiaľ žiadnu skúsenosť nemal, rozhodol som sa vycestovať a zistiť, ako to naozaj je. A nie len to. Tak isto som išiel zistiť ako Daciu Duster vnímajú ľudia, ktorí žiadne kompromisy v živote robiť nemusia. Vyštartoval som na vrch sveta, do švajčiarskeho strediska Sankt MoritzMesto, ktoré bolo už dva krát dejiskom zimných olympijských hier, mesto, ktoré je označované za kolísku alpského lyžovania. Svet prepychu, elegancie a dobrého počasia. Údajne im tam svieti slnko v priemere 322 dní do roka. Ja môžem len potvrdiť, že áno, modrá obloha nás sprevádzala pri teplote asi 11 stupňov pod nulou. Bolo to príjemné. No ale pekne po poriadku.


 
Cesta tam bola všehochuť počasia. Duster išiel bez akéhokoľvek zaváhania. Cestou pršalo, snežilo. Nestretli sme nič, s čím by si Duster neporadil. Posledných 100 kilometrov od prechodu švajčiarskej hranice bolo naozaj rozprávkových. Alpské cesty po kopcoch, so super asfaltom, krásnou scenériou ako z rozprávky (to len ako odporúčanie pre jazdychtivých). Po príchode na miesto, som zastal na parkovisku. Vystúpil som a ostal milo prekvapený. Môj chrbát nepociťoval žiadne známky únavy. Spolujazdec bol na tom podobne. Skutočne som očakával istú daň za dlhú cestu vo finančne nenáročnom aute. Neprišla. Sedadlám nie je čo vytknúť, dlhá cesta vás nezabije. Nasledovalo porozhliadanie sa po okolí. Fakt pekné mesto, čisté ulice plné obchodov svetových značiek a mien, veľké hotely, za ktoré zaplatíte za jednu noc takmer dvojnásobok ceny nášho auta a takmer 20 metrov vysoká drevená socha lyžiara v oplotenom areáli. Musím sa tam dostať pomyslel som si.



Duster zapôsobil. Hneď po tom ako som sa prihovoril náhodne postávajúcemu pánovi v areáli s mojou skromnou požiadavkou na otvorenie brány a vytvorenie pár fotiek spolu s dreveným ujom lyžiarom, som letel do auta a mieril k otvárajúcej sa bráne. Sankt Moritz sa otvoril pre RoadLife pomyslel som si. Reakcia ma prekvapila. Ako bonus sme dostali dokonca krátku prednášku o koho sochu ide. Edy Reinalter, rodák a víťaz olympijských hier na domácej pôde v roku 1948. Miestna legenda. Po krátkom fotení nasledovala moja prednáška o nás. Áno, mojim skromným cieľom (nie primárnym) bolo povedať o našej práci ľuďom z inej krajiny. Páčilo sa mu to! Ďalej sme sa zastavili pri budove Segantiniho múzea, uznávaného miesta realisticko-symbolického umenia z prelomu 19. a 20. storočia. Nazoj krásna stavba postavená na počesť známeho talianskeho maliara Giovanniho Segantiniho, ktorý sa z Talianska presťahoval v roku 1894 do okresu Maloja, v ktorého srdci leži Sankt Moritz.


 
Nasledovala zástavka spojená s fotením pred jedným z najdrahších hotelov v okolí. Kempinski Grand Hotel des Bains. Po príchode na miesto, nasledovalo slušné opýtanie sa, či pár fotiek v parku pred hotelom nebude vadiť? Predsa len na mieste, kde sa pohybujú najmä ikonické svetové značky nemusia súhlasiť s prezentáciou kontrastného SUV. Áno priznávam, nechal som sa ovplyvniť predsudkom. Opak bol pravdou, po krátkom rozhovore s príjemným PR manažérom, sme ešte aj dostali na pomoc dvoch ľudí z hotela, ktorí nám pomohli dostať sa pred hotel do parku. Duster zaujal. Dokázal zaujať na miestach, kde by som to naozaj nečakal. 



Po pár rozhovoroch s ľuďmi z hotela a náhodnými okoloidúcimi, bolo jasné, že Duster je auto hodné pozornosti a nie v negatívnom svetle. Dokonca som sa s ním v takomto prostredí cítil výnimočne dobre. Prijali ho. Reakcie boli kladné. Áno, neponúka to, čo prémiové značky za x-násobne vyššiu cenu, no dovolím si povedať, že ponúka v istých ohľadoch viac. Je oddaný a nenáročný. Prekážky nepozná, hlbokým snehom išiel rovnako dobre ako po ceste. Na záver môjho testu a týždňa stráveného s týmto autom chcem povedať, že mi bude chýbať. Keby som Duster preniesol na ľudí, tak by mal veľmi dôležitú úlohu. Áno, prepych, luxus a životný štýl s týmto spojený je super ALE nezabúdajme. Nezabúdajme na ľudí, ktorý to všetko vybudovali a odviedli tú náročnú “špinavú robotu”. Nezabúdajme, že bez nich by sme dnes všetky tieto krásne miesta a veci, ktoré využívame na svete nemali. Vážim si takýchto ľudí, vážim si Duster. A preto hovorím jedno: "Najprv musel byť Duster, aby neskôr mohol byť Cartier a Chopard."


Autor a foto: Peter Kliment