Temný prízrakAgent Myší kožuštekŽihadloObrubník Poker a ZlatovláskaZlaté KrídloFiesta ST 2018 Srdcová sedmaKráľ horyHaute CoutureBMW X4 30i xDriveSurové železo!Tlačený časopis 2018
Úvod / Auto/Moto / Motorky / BMW K 1600 Grand America – Druhé dojmy

BMW K 1600 Grand America – Druhé dojmy

„Nazdar, fotíme Grand Americu a Gold Winga – máš čas?“ Pri predstave postaviť vedľa seba (a vyskúšať si) dva z aktuálne najlepších krížnikov na dvoch kolesách sa môj kalendár akoby zázrakom uvoľnil. Áno ja viem, Grand Americu sme už predsa testovali a písali sme o nej v tomto článku. Pre vysvetlenie Vám teda poviem aj zvyšok rozhovoru. „A trúfaš si?“ 

Jazdíte len zopár sezón? Uvažujete o väčšej cestovnej motorke, ale nie ste si istí, či ju zvládnete, či je to pre Vás? A aké to bude v meste? Choďte si Vašu vyvolenú vyskúšať. A čítajte ďalej!

V duchu rýchlo uvažujem – na podobnom šesťvalcovom parníku som ešte nesedel, v porovnaní s „bežnými“ motorkami má Grand America takmer dvojnásobnú hmotnosť, cena sa začína nad 25 tisíc a vypožičiavaný model je už prisľúbený budúcemu šťastnému majiteľovi. Všetky tieto okolnosti mohli viesť len k jedinému rozhodnutiu: „Jasné! Vidíme sa v stredu o pol piatej pred Tech Moto!“ 

Kávička u predajcu, rýchla inštruktáž ovládania motorky a stláčam štartér. Na úvod sa nekoná žiadne hromové prekvapenie – motor aj výfuková sústava sa pri naštartovaní správajú veľmi kultivovane. Púšťam spojku, pridávam plyn a podvedome očakávam podobný pocit, ako keď som sa za detských čias viezol v susedovej tatrovke; skrátka uvedenie „ťažkého mechanizmu“ do pohybu. Grand America sa však rozbieha s prekvapivou ľahkosťou a svoje kilečká vôbec nedáva najavo. Podobné pocity mám aj počas prvých metrov v Bratislave – na svetlách si síce netrúfam prekľučkovať dopredu pomedzi stojace autá, no inak s rozmermi motocykla v meste nemám žiadny problém a jeho váhu ani pri pomalej jazde prakticky necítiť. 



Ďalšou príjemnou skúsenosťou je prejav motora v meste, jazda so šesťvalcom je absolútne plynulá a hladká. Kde na Multistrade jazdím a skackám na dvojke, bavorák si spokojne pradie so zaradeným štvrtým prevodovým stupňom. Zvukový prejav v nižších otáčkach je možno až príliš utlmený, ale to je skôr otázka preferencií. A možno aj vďaka nemu sa na Vás na uliciach mnoho nemotocyklistov nepozrie s pohoršením ako na jazdcov na „bežných“ hlučných motorkách, ale skôr s akýmsi tichým uznaním až obdivom, hoci osobne som presvedčený, že je to skôr kvôli skutočne podarenému dizajnu. Je však čas opustiť mesto a hor sa na rakúske okresky!

Po zvítaní sa s Gold Wingom a so zvyškom tímu a nasnímaní pár statických fotografií sa ide jazdiť. Teda - jazdiť a fotiť. Tu prichádza ďalšia výzva. „Chalani pôjdeme prví, fotograf bude v kufri auta a Vy poďte vedľa seba za nami. Na striedačku sa približujte a vzďaľujte a občas nás obehnite, nafotíme to.“ Vedľa Grand Americy, na ktorej som mal dovtedy najazdených cca. 30 km, sa zaradila 383 kilová Honda za 33 tisíc. Nahodil som svoj najlepší pokerface (v tomto smere mi výrazne pomohla nasadená integrálna prilba so slnečnou clonou) a vyrazil som. Opäť sa však nekonala žiadna dráma, jazda na bavoráku bola veľmi prirodzená a nebyť áut idúcich pred nami, za nami a oproti nám, plus Hamleta na Honde vedľa mňa, cítil by som sa ako na výlete. 



Aby som si na tú pohodu nezačal príliš zvykať, prišli ďalšie pokyny. „Výborne, toto by sme mali. Spravíme ešte pár záberov tak, že fotograf bude sedieť ako spolujazdec na jednej motorke a za jazdy bude fotiť druhú motorku. Maťo vyskúšaj si Gold Winga a zober Jakuba.“ Kde to má spojku? Kde je radička?? „DCT“ hovorí mi s pokojom Hamlet. Počkám, kým si Jakub dá prilbu a nasadne, stlačím „D“ a vyrážame. Už po niekoľkých metroch zisťujem niekoľko vecí – Gold Wing je veľmi stabilný, napriek nižšiemu výkonu ako Grand America má odspodu výraznejší záťah a Kubo je fakt šikovný chalan – popri fotení stíha aj prenosom váhy zatáčať motorku; škoda že spravidla do opačného smeru, ako chcem ísť a ako vedie vozovka, na tom však ešte popracujeme.



Zotmelo sa. Dofotili sme, vrátili sa späť do Bratislavy, zhodnotili akciu na obrubníku pri šálke (resp. recyklovateľnom kelímku) kakaa a nealko radleri a pobrali sa domov. Konečne som mal Grand Americu len sám pre seba a mohol si ju aspoň chvíľu vychutnať. „Asistent radenia funguje pri radení hore najlepšie pri celkom otvorenom plyne..“ spomenul som si na slová predajcu. Tak som otvoril – a diali sa veci. Ak som mal určité výhrady k zvukovému prejavu motora a výfuku, tie nad cca 5500 otáčok úplne zmizli a do ociachovaných 8500 otáčok (resp. do ďalšieho preradenia) bol zvuk úplne famózny. Dva – trii – štyriii... Vlastne štyri som už toľko neťahal, spomenul som si totiž na sadu kufrov, ktorú bavorák vozí so sebou a s ňou spojené obmedzenie rýchlosti na 162 km/h. Okrem toho približne od 150 km/h (najmä pri čo i len miernom bočnom vetre) mi vďaka kufrom občas nepríjemne zaplával zadok, čo som pocítil v rovnakých partiách a radšej mierne ubral. Nehovoriac o tom, že v prípade núdzovejšieho brzdenia tú takmer dvojnásobnú váhu oproti bežnej motorke (napriek dobrým brzdám) už trochu cítiť je. A radenie – snáď raz budem radiť tak plynulo so spojkou, ako to vie táto mašinka bez nej.



Na druhý deň som Grand Americu vrátil predajcovi, sadol na moju motorku (ktorá mi teraz pripadala akási menšia) a hlučne v porovnaní s bavorákom (lebo bezpečnosť a tak) som sa presunul do kancelárie. Zapol som si počítač a začal niečo pripravovať; vzápätí som to vypol a zamyslel sa nad zážitkami a skúsenosťami, o ktorých Vám tu píšem. Dospel som k dvom záverom. Po prvé, keď Vám niekto povie, že si idete trochu pohodovo zajazdiť do Rakúska a popri tom spraviť zopár fotiek, úplne mu to neverte (a ak náhodou dodá, aby ste si zobrali niečo pekné na seba, radšej s ním vôbec nechoďte). A po druhé, jazdiť na Grand Americe naozaj nie je nič zložité; je to naopak veľmi prirodzené a príjemné. Pre úplnosť dodávam, že všetky vyššie uvedené aktivity prebiehali za dodržania prísnych bezpečnostných opatrení. Doma to neskúšajte. A radšej ani v zahraničí.

Autor: Matej Sedláček, Foto: Jakub Čajko