Temný prízrakAgent Myší kožuštekŽihadloObrubník Poker a ZlatovláskaZlaté KrídloFiesta ST 2018 Srdcová sedmaKráľ horyHaute CoutureBMW X4 30i xDriveSurové železo!Tlačený časopis 2018
Úvod / Auto/Moto / Motorky / KTM 1290 Super Duke GT – Surové železo

KTM 1290 Super Duke GT – Surové železo

Z tejto motorky v KTM fabrike kujú všetky ostatné modely. To bol môj prvý dojem. Jednoducho surový, priamočiary stroj, ktorý sa nechce na nič hrať, ide si svojou cestou. Motor na kolesách. Dizajn je zozadu a zboku nádherný, mne osobne sa veľmi páči aj priznaný rúrkový rám oranžovej farby. Ofrflanie prednej časti si nechávam na záver článku, vydržte... 

Kto normálny môže chcieť, či potrebovať 173 koní a 144 Nm v naháčovi? Sadám teda na ňu a idem sa pokúsiť odpovedať sám sebe aj vám na túto otázku. Sedlo je príjemné, príplatkové z programu PowerParts. Posed je takmer úplne vzpriamený. Keďže mám však dlhé ruky, nižší jazdec – ako mojich 190 cm – môže byť na nej v miernom predklone. Po zapnutí zapaľovania sa ozve čerpadlo a prístrojovka si spustí svoje efektné demo v podobe rozsvietenia všetkých kontroliek a preverenia, či otáčkomer chodí do maxima a naspäť. Som veľmi rád, že tento model má klasický budík otáčkomera a digitálny rýchlomer, takto som bol na to zvyknutý aj z okruhoviek a je to pre mňa prehľadné a vyhovujúce. Štvorcový displej vľavo ponúka prehľad nastavení, ku ktorým sa dá ľahko dostať pomocou 4 tlačidiel na ľavej rukoväti. Neodporúčam však hrať sa s tým počas jazdy. Je to ako v aute mobilom sms-kovať. Funkciu nastavovania podvozka a palivových máp by som výrobcovi rozhodne odporučil zablokovať počas jazdy, alebo aspoň povoliť len do určitej nízkej rýchlosti.

Krátke a rýchle poklikanie do všetkých tlačidiel na riadidlách a štartujem beštiu pod zadkom. Inak sa tento motor nazvať nedá. Dvojvalec Véčko s objemom 1301 ccm dáva o sebe vedieť silnými, ale nie nepríjemnými vibráciami. Zvuk buble z relatívne krátkej koncovky Akrapovič. Stlačím páčku spojky, kopem za jedna a vyrážam cez mesto. Tu mi opäť pripomenula okruhy kratšími odklápateľnými páčkami a tiež rýchlostkou a pedálom zadnej brzdy – tiež zo spomínanej sady PowerParts



Po pár sto metroch v meste som pochopil, že tu sa s touto „frajerkou na týždeň“ veľmi nezabavíme. Ide totiž o to, že ak jej zadelíte na akomkoľvek rýchlostnom stupni viac ako štvrtinu plynu, okamžite máte na tachometri 100. Bez srandy. Jasná vec, že kvôli konštrukcii V2 sa lepšie cíti tak od 4000 otáčok, ale potiahne sa úplne v pohode aj od 2500, to ale v sprievode spomínaných vibrácií.



Druhá jazda, konečne mimo mesto, je v znamení: kúsok po diaľnici a rýchlo na okresky a kopce. Na diaľnici hneď skúšam tempomat na pravej strane riadidiel, ktorý sa ovláda jednoducho a funguje výborne. Cestovateľom na väčšie vzdialenosti rozhodne spríjemní jazdu. Podvozok je semiaktívny WP vpredu aj vzadu a nastaviteľný v troch stupňoch: Comfort, Street a Sport. Palivová mapa je tiež trojstupňová. Čiže rýchlo dolu z diaľnice a poskúšať tieto nastavenia. Čo sa týka výkonu, najslabší mód je cítiť a je vhodný tak do mesta. Medzi stredným a najsilnejším veľký rozdiel necítim, snáď len tým, že Sport viac šklbne pri rýchlom pridaní plynu. Naproti tomu, nastavenia podvozka je cítiť poriadne. Comfort je relatívne mäkký a snaží sa filtrovať všetky nerovnosti, čo sa mu však na našich „krásnych“ cestách nie vždy darí. Ale sedím predsa na naháčovi a nie na vysokom cestovnom endure. Takže v pohode.



Len zo zvedavosti nechávam aj na Pezinskej Babe zapnutý režim podvozka v Comforte a dávam si kopec dolu a naspäť hore. Nie je dobre. Podvozok je zákrutách nekľudný a nedajbože vo väčšom náklone chytíte nerovnosť. Zavlní sa a je to nepríjemné. Street mode rovno v menu preskakujem a dávam Sport. Koniec, hotovo, vymaľované. Z motorky sa stáva čistá okruhovka a myslím, že ani na svojej bývalej CBR 1000RR, po úpravách na okruh, som to nemal takto tvrdé. Nevadí mi to. Naopak, beštia sedí ako prikovaná. Spomínanú nerovnosť si dávam v tomto nastavení znova a motorka síce kúsok odskočí – fyziku neoklameme – ale drží ako skala. Keď už viem, kedy mať ktorý rýchlostný stupeň zaradený, začínam si k nej dovoľovať a stále častejšie periférne vidím červenú kontrolku nutnosti preradenia (Shift Light). Mám pocit, že by som na tejto motorke na okruhu dokázal dosiahnuť svoj najlepší čas. Veľmi rád by som to skúsil, pre zmenu, na verzii R. 

SuperDuke GT má v sérii QuickShifter (rýchloradenie pod plynom bez spojky), škoda však, že iba smerom nahor. Pri podraďovaní je nutné klasicky stláčať spojku. Dvojnásobne to zamrzí najmä preto, že v mnohých iných modeloch ho má KTM obojsmerný, napr. aj v menšom Ďjúkovi 790.



Nemyslím si, že by niekto na tomto monštre rád vozil za sebou spolujazdca, ale ak by náhodou, odvezie sa, je to dvojmiestny stroj. Extra pohodlie tam ale mať nebude. Zadné sedadlo je vyššie a medzi jazdcom a spomínaným trpiteľom vzadu je nemalá medzera. Pri brzdení bude teda vyliezať na chrbát vodiča a padať do spomínanej medzery. Obzvlášť pri extrémnejšom brzdení, ktoré má ďjúk veľmi rád. Brzdy sú totiž agresívne. Dávkujú sa dobre, ale musíte na ne jemne. Už len také zatlačenie strednou silou na páčku prednej brzdy katapultuje posádku dopredu. Pri plnom brzdení je nutné mať trošku vyšportované tricepsy, inak letíte do káčera, pardón, nie sme na okruhu... letíte na hubu na asfalt, alebo do lesa.

Packet PowerParts ponúka tiež veľmi pekné, podľa zadného sedla tvarované postranné kufre. Nie sú síce najväčšie, ale ich dizajn sa skutočne vydaril a dáte do nich všetko potrebné na krátkodobo-dlhodobejší výlet.



Dvesto bpm môjho srdcového tepu z jazdy pomaly klesá a ja sa blížim do garáže, parkovacieho domu na podlaží -1. Tu spomeniem trochu nepríjemné „hľadanie“ neutrálu, kedy ľavá noha musí hore, dolu, kopať zo tri krát a stále sa zobrazuje 1,2,1,2... až kým sa konečne nezobrazí N. Toto by mohli soudruzi z NDR (pardón Austrie) vychytať trošku lepšie. Ďalšou vecou, ktorú som si všimol prvý krát v garážovom dome je krásne LED prisvecovanie do zákruty. Neskôr som to ocenil tiež po večernom návrate z Rakúska, po kľukatých cestičkách. Prisvietenie je niekoľkostupňové a naozaj pomáha, vidím do zákrut lepšie. Palec hore.



Čo na záver dodať? Táto beštia, tento zbytočný výstrelok je tak dobrý, že mi bolo ľúto ju vrátiť. Je to generátor adrenalínu. Stroj, ktorý mi pripomenul časy dávno minulé, keď mali motorky charakter, keď mali dušu. Veľká smola je, že vám to viac neviem vysvetliť. Musíte to zažiť sami. Pocit sa totiž vysvetliť nedá. KTM 1290 Super Duke GT má u mňa 89%. Od dnes mením bodovanie 10/10 na percentá, pretože to bude presnejšie. Dávam jej tých pár percent dole za – veľmi subjektívne – divne vyzerajúci predok a tiež za nepokoj v comfort režime podvozka. Každopádne, som veľkým fanúšikom KTM a ich prístupu k nekompromisným strojom. Len tak ďalej!

Autor: Hamlet, Foto: Jakub Čajko