OsemIndian FTR 1200T5 Focus STX4 M40dProjektil!Najlepšie Tarraco?e-tronCB650R Neo Sports CaféAfrikaCupra Ateca
Úvod / Auto/Moto / Motoršport / FB rally priateľ

FB rally priateľ

Facebook, či chceme alebo nie, nás dostal do inej dimenzie komunikácie. Väčšinou je to horšie. Nestretávame sa, nerozprávame. Radšej si napíšeme, dáme „like“ na nejakú tú fotečku kamoša s rodinkou. Ale je tu aj tá pozitívna stránka. Dokážu sa vytvoriť komunity ľudí, ktorí zdieľajú nadšenie pre niečo, čo ich spája. Aj RoadLife je jednou z nich. Existuje aj Subaru klub skupinka, kde som zahliadol veľmi pekné video z „Oždianských serpentín“ a STIčka. Tak to celé začalo. A neskončilo to iba pri klávesnici.
  
Pár vymenených riadkov s chlapíkom z profilovej foto. Miluje rally – ako ja. Miluje 4 x 4 – ako ja. Jazdí STI – hmmm...ako ja. Je rovnako trafený? JE. Lebo ako inak si vysvetliť môj nápad, sadnúť si s neznámym človekom do rally auta a ísť závodiť. Neviem, či jeho reakcia nebola ešte o čosi trafenejšia. „Jasné, to je super nápad.“ Slovo dalo slovo a aj bez podania rúk sme začali spoločne riešiť pretek zo seriálu MRC na Liptove.

 
Deň pred dňom D. Lacko nedvíha telefón. A ja stále neviem, kde a do čoho vlastne idem. Doma to ale spomenúť musím. Zvestujem teda frajerke šťastnú novinu, zabalenú do rozhovoru bežného dňa. „Zajtra vyvenči Ellku (nášho psíka), ja nestíham, idem ako navigátor s Lacom na MRC Liptov.“ „Kam ideš? S kým?.....“. A ešte oveľa viac otázok. So záverom „veď choď, ale obaja ste chorí“. No hej, sme, nič nové mi nepovedala a tak kľudne balím veci. Laco konečne volá. Všetko platí, len je ešte kopec práce na aute. Dostávam čas a miesto. Spánok o čosi ťažší, ale s radosťou a očakávaním zatváram oči.



Deň D. Ráno rýchla kontrola. Vyrážam do krásneho malebného prostredia malej dedinky blízko Brezna. Prvýkrát sa vidíme, rýchle podanie rúk na zoznámenie a inštrukcie, čo všetko ešte treba pripraviť. Technika je viac menej pripravená. Ale stále to je viac menej. Dolaďujeme veci a čas ubieha. Auto sa nakladá a podľa časového harmonogramu máme čo robiť, aby sme stihli administratívne a technické preberanie. Štartujem teda fordíka a s mojim novým kamošom vyrážame pred kolónou. V aute ticho nevládne. Preberáme veci, vlastne aj zisťujeme kto a čo sme. Na viac čas neostáva.
  

Prichádzame do Jakubovan. Pán Debnár, hlava, krk aj telo MRC, už dostal informáciu, že budeme meškať. Chápavo nám vyšiel v ústrety. A to nie prvý krát, ako sme zistili počas víkendu. Preberanie sme stihli. Ale čo obhliadky? No nič. Ford ešte rally trať neabsolvoval. Meníme si miesta a prechádzame trate. Laco diktuje, ja zapisujem. Všetko vyzerá viac ako super. Rozmýšľame rovnako. Na to, ako sme sa k sebe dostali, sme si ozaj sadli.
 


Auto zložené, pripravené na štart prvej nočnej rýchlostnej skúšky. Presne tak. Ako prvá nás čaká nočná rýchlostka. Nás, čo sme spolu v živote v aute nesedeli, natrénovali sme presne 0 spoločných minút. Preberáme výkaz na časovej kontrole a ide sa k štartu na nočnú. Impreza sa nám začína hriať. Do štartu máme zhruba 4 minúty, tak to radšej vypneme. Auto pred nami je na štarte. Laco pretáča kľúčom...a nič...nestalo sa nič. Rýchlo von, hľadať problém. Je jasný, baterka sa zázračným spôsobom rozlúčila. Posádka štartujúca za nami, tiež na impreze, pristavuje pri nás. Štartovacie káble a fungujeme. Ideme na štart. Odovzdávam výkaz. Tabuľka s číslom 20. 20 sekúnd do štartu. Podávame si ruky. 5...4...3...2...1...štart.... Ľavá tri, 50 retardér zprava do ľavej tri šoto....srdce rozbúchané ale svoju robotu musíme spraviť čo najlepšie. Letíme cestami, kde by sa cez deň bežne jazdilo tak do 50 km/h. Pár desiatok metrov stačí, aby som Lacovi veril. S istotou, presnosťou, ale rýchlo nechávame metre trate za nami. Ide sa nám veľmi dobre, fungujeme spolu presne tak, ako to má byť. Ako jeden. Cez ľavú tri vystrelíme na letisko pekne bokom. Svetlo nad rozpisom mi začína blikať. Motor nemá pravidelný chod. Problém v elektrike je jasný. Do toho ešte dostávam info, že auto sa prehrieva. No horšie to asi byť nemohlo. Laco funguje takmer iba na oči, s blikajúcimi svetlami, prehriatym motorom. Vchádzame do retardéra a keď som si myslel, že to nemôže byť horšie, bolo. Odišlo servo. Trápenie, ktoré som videl pri boji s volantom, ma ešte viac rozzlostilo. Aj keď sme polovicu rýchlostky „predali“, nejak sme to dali do cieľa. Strata bude určite. Otázka aká veľká? No veľká. Ocitli sme sa v strede štartového poľa. Ale aj tak spokojní. Spokojní, že nám to spolu ide, že sme celí, a v cieli prvej nočnej rýchlostky. 



Rýchlo do servisu. Servo neporiešime, novú baterku asi tiež nie. Ale chladič. Ten by sme mohli. Je prasknutý a tečie. Dominik letí do stánku. Horčica. Veľa horčice. Nechcem vedieť čo si myslel stánkar ale pomohol nám. Rozriedená s vodou letí do chladiča a...pomáha. V servisnom priestore riešime, čo sa ešte riešiť dá. Ostatné musí počkať na ráno.


Subaristi sú komunita. Iná, zvonku ťažko pochopiteľná. Marek s Mišom už vyberajú chladič zo svojho Forestra. Janko s Dominom z STIčka. Sedia takmer presne. Teda natoľko presne, že nám to pomôže. Nová batéria je už na ceste. Tlačí ale čas. 9,20 je slávnostné otvorenie preteku na rampe v Liptovskom Hrádku. Kolóna vyráža, my sa ešte stále mordujeme s chladičom. Zase telefonát pánovi Debnárovi. Čo sa stane ak to nestihneme? Penalizácia. To v žiadnom prípade. Aj keď sa to v noci posralo, prišli sme bojovať. A penalizácia by nás odrovnala. Obyčajné náradie sa razom mení v rukách mechanikov na pneumatické. Všetci robia, ako len najrýchlejšie vedia. Štartujeme, ideme, stíhame. Zase o chlp, ešte so starou batériou ale predsa. Bez „penalty“. Výmena baterky už pred rampou. Potom pár slov do mikrofónu a ideme na denné jazdy. Spolu šesť. 



Rýchlostky sú už o inom. Prepletáme sa tenkými cestami pomedzi stromy, ALS strieľa pri každom ubratí plynu. Auto funguje presne tak, ako sme si obaja predstavovali. Naša spolupráca sa dostáva nad očakávanú úroveň. Laco má istotu vo mne, ja zase v ňom. Výsledky z každej ďalšej rýchlostky nám dávajú šancu dobehnúť obrovskú stratu z predchádzajúceho dňa. A to všetko, prosím pekne, so servom odmietajúcim podieľať sa na celom preteku. 


Posledné dve rýchlostky a predchádzajúce časy nám dávajú veľkú šancu dostať sa na bedňu. A to sa stále zrýchľujeme. Na predposlednej dostávame obaja pocit, že sme už viac ako jazdec, spolujazdec a auto. Sme jedno. A hneď sa to odrazilo aj na čase. S 10 sekundovou penalizáciou za dotyk s retardérom, ktorý ani jeden z nás neregistroval, sme došli do cieľa s celkovou stratou 13 sekúnd na Tomáša Ondreja na Fabii WRC – ktorý síce iba testoval pred Rally Košice. Ale chvíľu ho poznám. On testovať nevie. Sadne za volant a prepína na „race-mode“. Určite nie full, ale verím že takmer.  



Štart do poslednej. Ak to nepokazíme, sme tretí. A nekazíme. Ideme ako páni. Pocitovo najrýchlejšia rýchlostka v našom podaní. Krízovky Laco zvláda na jednotku. Jednoducho si ideme pre tretie miesto.  
„Ľavá dva do pravej tri, do pravej tri do ľavej dva šoto...“. Oči ponorené v rozpise, veď nám ide o bedňu. Cez interkom počujem „horíme“. Opakujem ešte raz „pravá tri do ľavej dva šoto....“ „Ku..a horíme, horíme, horíme....“ Dvihnem hlavu a cez čelné sklo vidím iba plamene. Fakt horíme. Odopnúť pásy, von cez klietku. Laco vyberá hasičák. A nič. Nefunguje. Ešte jeden pokus. Zase nič. Dobieha rally fanda, ako som sa dozvedel neskôr, pán Medveď. S hasičákom. Anjel a záchranca Imprezy. Podarilo sa. Uhasené. Auto mimo trate, takže môžeme vydýchnuť. Moje obrovské sklamanie Laco prebíja svojím pozitivizmom. Vlastne áno, ja som ho ešte nevidel bez úsmevu. 
 


Sadnem do trávy a verte, slzy som mal na krajíčku. Všetky nástrahy sme zvládli, všetko nám vychádzalo, aj keď niekedy veľmi tesne. Makali sme nie len my, ale aj všetci okolo. Marek, Domino, Janko, Mišo či Juro. Jack a Turbičko držali stále kapotu, ako by to nedokázal ktokoľvek iný. Verný a najlepší fan klub, obe Ivetky, Zolo s Peťkou a malou Rebekou, Braňo, Aďka, Rado,Jožo a určite aj Mišo s Peťom. S obrovskou podporou pána Milana Petrlu, sponzorov a priateľov z M-Drivers, Hallo Pizze, 3Dsteny.sk, YACCO a RoadLifu. Proste bez týchto ľudí by to bolo omnoho ťažšie. A prišlo mi, že sme ich všetkých sklamali. Napriek všetkému, a hlavne tomu záveru, som veľmi rád, že som mal tú česť spoznať obrovské množstvo úžasných ľudí, ktorí majú nadšenie pre rally.  

A ako bolo ďalej? Najlepšie. Lacko Švajko sa pár dní po preteku stal otcom krásnej slečny. A my sme dohodnutí zabojovať na Dobšinskej zime, prvom podujatí MRC v budúcom roku. 

Autor: Peter Baran, Foto: Autosportfoto 


Advertisement