i8 Protonic testi30Časopis RoadLife - predplatnéKTM 1090 Adventure TestHonda Civic Sport Plus 1,5 VTEC TurboFord Mustang GT Convertible TestDragon SkinÁno prosím!Volvo V90 CCMedveď zabil chodcaŠkoda Kodiaq TestBaby M2Mercedes-AMG GLC 43 CoupeAudi Q2 - untaggableEbajk TestVaše Portfolio
Úvod / Eventy / Roadtripy / RoadTrip 2017 AlpenPassMania 4: Dolomiti Speciale

RoadTrip 2017 AlpenPassMania 4: Dolomiti Speciale

Deň prvý: Eisenstadt
Tri hodiny! Po troch hodinách od štartu tohtoročného roadtripu sme museli zastaviť na obed. Špargľová polievka, viedenský teľací rezeň a varené zemiaky s petržlenom. Ako určitú komplikáciu sme všetci vnímali skutočnosť, že obed sme si dali už vo Wiener Neustadt... Uznávam, trošku sme sa zdržali, pretože plný nadšenia som chcel chalanom ukázať nový úsek cez Leithaberge a tak sme za Winden am See odbočili na Kaisersteinbruch a cez Au am Leithaberge a Stotzing sme smerovali na Eisenstadt. Vďaka mojej navigačnej šikovnosti sme si z áut pozreli historické centrum a Esterházyho palác, vrátili sa naspäť do Stotzingu (ups, zabudol som vymazať prechodový bod) a pokračovali do Wiener Neustadt. Mali sme tak jedinečnú príležitosť vidieť Tereziánsku vojenskú akadémiu. Na svoju chabú obranu musím uviesť, že nás trošku zdržala aj skupina asi dvadsiatich traktorov, ktoré absolvovali taký ležérnejší výlet.

Mýto na Grossglockner Hochalpenstrasse sme platili až po 19:00, priateľský pán na mýtnici nás zdvorilo upozornil, že: „Toto nie je závodná trať, ale alpská cesta a preto choďte v rámci pravidiel cestnej premávky. Práve išlo hore policajné auto, ktoré som ja osobne zavolal, lebo dnes tu bolo veľa závodníkov...“ Samozrejme kecal, žiadnych policajtov sme nestretli, ale varovaniu sme prispôsobili aj náš štýl jazdy. Nakoniec možno aj dobre, teplota klesala výrazne pod 10 stupňov a Gross nás privítal sychravým počasím. Vyštverali sme sa až na Edelweisspitze (2571 mnm) a užívali si už mrazivo prázdne parkovisko. Teda parkovisko bolo prázdne s výnimkou jednej slečny, ktorá si fotila svoj Opel Corsa pred tabuľkou s výškovým údajom. Vraj pre pôvodného majiteľa auta, aby vedel kam sa až jeho autíčko dostalo. Určite to bola mimozemšťanka. 

Parádna večera v Edelweisshütte naplnila naše bruchá tak, že sme spokojne priadli a veľmi pokojným tempom schádzali k miestu nášho ubytovania. Prebral nás až prejazd cez tunel na Hochtor (2504 mnm), najmä Oliver si pekne zavrieskal športovým výfukom na svojom Turbe. Už tradičné ubytovanie na Wallackhause ani tentoraz nesklamalo, našim autám na parkovisku navyše robili spoločnosť skutočné športové skvosty od Caymanu GT4, cez McLaren 650S až po Scuderiu a Speciale. Celá krajina sa strácala v hmle, nízkej oblačnosti a úplne vyľudnená nám dávala pocit absolútnej voľnosti ďaleko od civilizácie. Len my, autá a cesta vysoko v horách. Večer sa k nám pridal aj Rišo na svojom GTS a naša výprava sa rozrástla na päť áut.



Deň druhý: Škótsko
Ráno nás opäť vítala hmla a teplota pod 5 stupňov, svižnejšie jazdenie neprichádzalo do úvahy. Aspoň sme si teda urobili zastávku na našej obľúbenej lavičke a malý výlet na Franz-Jozef Höhe (2369 mnm). Rovnako ako pred dvomi rokmi sme skončili bez pešej prechádzky a máme tak ďalší dôvod vrátiť sa na Gross. V kolóne sme pokračovali cez Iselsbergpass (1204 mnm), na ktorom sme stretli aj superšportových noclažníkov z Grossu a ďalej smerovali na Stallersattel (2052 mnm), ktorý bol zároveň prechodom do Talianska. Napriek, alebo lepšie povedané, vďaka daždivému počasiu, zeleným kopcom a krásnemu plesu pod vrcholom sme sa cítili ako v Škótsku. Krásna a dostatočne široká cesta s plynulými zákrutami všemožných polomerov je na jazdenie ako stvorená. Naopak, smerom do Talianska je cesta veľmi úzka, zakrútená a so striedavou premávkou. Za hranice vás semafor pustí len medzi celou a štvrť (na posledný rakúsky Wiener Schnitzel pred cestou do krajiny cestovín nám tak zostáva 20 minút a... stihli sme to!), z opačnej strany môžete výjazd absolvovať medzi štvrť a celou a teda smerom z Talianska sa dá cestou hore výborne pojazdiť s minimom rizika protismernej premávky. Od empirického preverenia uvedeného tvrdenia nás odradilo niekoľko nie veľmi rýchlych áut čakajúcich na talianskom semafore, ale náš predpoklad môže byť inšpiráciou pre ostatných. 

Cez Furkelpass (1789 mnm) pokračujeme ďalej na Würz Joch (1987 mnm). Začalo liať ako z krhly, útočisko a niektorí aj druhý obed nachádzame v perfektnej chate Ütia de Börz. Zostáva posledný úsek cesty, rozdeľujeme sa. Sám pokračujem na opačnú stranu priesmyku a zvyšok výpravy smeruje na Corvaru. Z mojej strany je Würz Joch nádherný, ale pokračovať ďalej v ceste a dokončiť okruh by mi trvalo ďalšie dve hodiny. Vraciam sa teda naspäť a ponáhľam sa po pôvodne naplánovanej trase do hotela. Etapový cieľ a ubytovanie v Colfoscu nás postavilo pred zásadný problém. Zjavne sme ešte aj začiatkom júna mimo hlavnej sezóny a teda úloha nájsť otvorenú reštauráciu sa stáva vážnou výzvou. Našli sme ju! Jedinú, s neochotným kuchárom (skoro nás poslal preč), ale s fantastickou kuchyňou a milou obsluhou. Po niekoľkých karafách vínka sa k nám pridáva aj Bohuš, konečne so mnou niekto drží krok v objeme skonzumovanej stravy. Vraví sa, to najlepšie nakoniec a nakoniec prišiel aj Marek. Naša výprava je tak úplná: Rišo (Boxster GTS), Oliver a Kristián (997 Turbo Cabrio), Ďuri (GT86), Marek (S2000), Bohuš (Z4), Marek (Audi Q5) a ja, jediný v aute s nesprávnou poháňanou nápravou (GTI).



Deň tretí: Hero
Štartujeme do slnečného rána a na programe je okruh, ktorý dal meno celému roadtripu. Dolomiti Speciale. Z Colfosca cez Grödner Joch (2121 mnm), Sellajoch (2240 mnm), Pordoi Joch (2239 mnm) a Passo di Campolongo (1875 mnm) a späť do Corvary je to okolo 50 km a hodinka a pol. jazdenia. Na Passo Pordoi sme si urobili dlhšiu prestávku a nechali sa „funiviou“ vyviesť na Sass Pordoi (2950 mnm), z ktorého je nádherný výhľad na všetky strany. Vynikajúca káva stojí 1,30 EUR a na slnečnej terase si vychutnávame skvelú atmosféru. Prvýkrát na Passo Pordoi vidím navigačnú tabuľu cyklistických pretekov HERO Südtirol Dolomites 2017, na ktoré sa Ďuri svedomito aklimatizuje. V aute. O týždeň ho totiž čaká 86 kilometrov a 4500 výškových metrov na horskom bicykli po nespevnených cestách. Pre mňa neuveriteľné, ale skutočne to dali a ešte sa pritom zabávali. Ďalší mimozemšťania. 

Cez Passo Campolongo (1875 mnm) dokončujeme okruh v Corvare a pokračujeme ďalej na Passo di Valparola (2192 mnm), ktorý je krásne otvorený a teda dá sa absolvovať veľmi, veľmi svižne (nestíhal som), ďalšie 3 minúty a sme na Passo di Falzarego (2105 mnm) plnom turistov. Dozvedáme sa, že Passo di Fedaia je zatvorený a na obede v hoteli Montanina plánujeme ako ďalej. Logickým krokom je presunutie na štvrtok plánovaného Passo di San Pellegrino (1918 mnm.), otvoreného pasu s priestrannými toaletami s úžasným výhľadom (ehm). Obrovské prázdne šotolinové parkovisko Marek na Q5 opúšťal v tiahlych driftoch. Trošku sme mu na našich cesťákoch závideli. Výjazd na Karerpass (1752 mnm) vedie Marek na S2000, v ceste nám zavadzia autobus. Dostávame sa cez neho postupne, pomocou rádiového spojenia hlási prvé auto premávku a predbiehať sa dá aj naslepo. Podobná taktika nasleduje kvôli hustej premávke aj cestou na (pre nás slepý) Nigerpass (1690 mnm) a ďalej na Passo di Lavazé (1808 mnm). Cítime únavu, ale nachádzame odbočku na neplánovaný Jochgrimm (1979 mnm). S Rišom pridávame dvanásty priesmyk za deň a v Cavalese dobiehajúc ostatných ukončujeme tohtoročnú master etapu. Hotel Latemar má svojský štýl, na môj vkus príliš fialovej, nadmerne veľa drevených sošiek budhov.



Deň štvrtý: Grappa
Hľadáme čerpaciu stanicu, ktorá má aspoň 98 oktánový benzín, bezúspešne. Tak ako minulý rok vo Francúzsku, aj v tomto regióne Talianska sa musíme uspokojiť so základným palivom. Na malej pumpe je nedostatok miesta a tak čakám v protismere na ceste. Ďuri mi niečo kričí od stojanu, spúšťam okienko, aby som si ho vypočul. Fakt, že som dal dole zadné okno a s kamenným výrazom v tvári nechápal prečo stále pozerám cez sklo, spustil vlnu dlhotrvajúceho smiechu. Jedna z drobností, ktoré sú korením správneho výletu. Cestou v lese smerujeme v dobrej nálade na rozprávkový Manghenpass (2042 mnm), ktorý s pribúdajúcimi výškovými metrami stráca porast a okrem tiahlych zákrut pridáva čoraz viac vracákov a cesta sa miestami zužuje až na šírku jedného auta. Výjazd bol Bohušovým ostrým jazdeckým krstom, vo svojej zetštvorke našiel nečakanú rýchlosť a všetkých prekvapil ako spoľahlivo sa aklimatizoval na náš spôsob jazdy. Škoda, že som to nevidel, jazdil som posledný a Marekova veľká riť, prepytujem, zadok jeho Q5ky, mi zacláňala. 

Po zjazde z Manghenu sme sa rozdelili, s Rišom som smeroval na Kaiserjägerstrasse. Na jej vrchol (Menador, 1261 mnm) sme sa štverali úzkymi cestičkami plnými cyklistov. Výhľad na Lago di Caldonazzo a Lago di Lévico bol parádny, ale to je asi všetko čo stojí za reč. Takže, vyskúšali sme a konštatujem, že stokilometrová zachádzka sa neoplatí. Vraciame sa teda naspäť, po predbehnutí skupiny pomalých áut si všímam ceduľu s označením Passo Forcella (910 mnm), fotku stíham tesne pred dojazdom nespokojných vodičov áut, ktoré sme pred chvíľou predbehli a už upaľujeme na Passo Brocon (1616 mnm). Tesne sme sa minuli s hlavnou skupinou. Hlad je ale veľký šéf, zastavujeme a dávame skvelý obed. Zjazd z Passo Brocon nám zdramatizoval vodič štvornápravového domiešavača, ktorý jednoducho nechcel uhnúť. Tak sme museli my. Podarilo sa, ale zadok auta mi trčal do vzduchoprázdna, nebol to úplne komfortný pocit. Nasledujúci Passo Cereda (1369 mnm) je síce malý, ale smerom k vrcholu s novučičkým asfaltovým povrchom a jazdecky stojí za to. Chalani pred nami si ho vďaka hodinovému náskoku zajazdili viackrát. 



Vraciame sa späť, ďalšou zastávkou je Passo Rolle (1984 mnm), na ktorom sa naše skupinky na chvíľu spoja a spoločne smerujeme na Passo Valles (2032 mnm). Etapový cieľ vo Falcade nás víta najlepším hotelom tripu. Hotel Belvedere má výnimočne zariadené spoločné priestory a excelentnú obsluhu. Neobvykle vysokú cenotvorbu za jedlo umne korigoval Bohuš, ktorý sa stal našim mentorom nielen ohľadne životosprávy. Večer začíname ľahkým proseccom, chalanom ale zjavne nesadlo. Aby sa dvaja majitelia Porsche začali prieť o elektromobilite? No uznajte, to nie je vhodná téma do našej debaty. Záchrana prichádza práve včas, prosecco meníme za grappu. Bar bol vynikajúco zásobený a tak sme odštartovali rozsiahlu degustáciu. Večera prebehla vo vynikajúcej nálade, aj keď ostatným hosťom sme mohli pripadať trošku hlučnejší...

Deň piaty: Tri štíty
Pred náročným posledným dňom nás čaká najkratšia etapa. Výjazd na Passo Duran (1601 mnm) je pod mojim vedením a vďaka úzkej ceste s minimom vracákov som chalanov za mnou nezdržoval. Keby som bol namyslený, napíšem, že nestíhali. Samozrejme nie som, tak to nenapíšem... Ďalšia cesta vedie cez Passo Staulanza (1773 mnm) na Passo di Giau (2236 mnm). Radosť z nádherného pasu nám kazí len obmedzená rýchlosť a výstraha pred radarmi. Už sme si zvykli, že v každej obci sú aspoň tri stacionárne radary, ale na priesmyku? Samozrejme sú až skoro pred vrcholom, keď už naše úsilie dodržiavať maximálnu povolenú rýchlosť trošku ochablo. Verme, že nám dodatočne nepríde nepekná pohľadnica. Na Passo di Giau sa s nami rozlúčil Bohuš, ktorý žiaľ mal už večer povinnosti. Po návrate domov nám poslal správu, ktorá bola zlatým klincom jeho roadtripových hlášok: „Nazdar chalani, ja už som doma. Ešte raz ďakujem za spoločnosť. Chýba mi vaše: „môžeš, môžeš, nič nejde, stále nič nejde, stále môžeš“. Bohuš, aj my ďakujeme a tešíme sa na budúci rok.
 
Cez Passo Tre Croci (1809 mnm) a spoplatnenú cestu (auto 25,- EUR) stúpame k Tre Cime di Lavaredo (priesmyk má 2320 mnm.), parkovisko vo výške 2358 mnm je najvyšším bodom, na ktorý sme sa tento trip dostali. Tri štíty Lavaredské sú jedným zo symbolov Dolomitov. Vyrastajú kolmo zo sutinových polí. Najvyšší, prostredný Cima Grande meria 2 999 m, západný Cima Ovest 2 973 m a „malý“ Cima Piccola meria 2 875 m. Okolo týchto štítov vedie pohodlný turistický chodník, na celú trasu si však vyhraďte najmenej 2,5 hodiny. Toľko šliapať sa nám nechcelo, stačila nám rezká hodinka tam a späť, okruh sme pochopiteľne nedali. Vraciame sa k Lago di Misurina, kde sa opäť naše cesty rozdeľujú. Jedna skupina volí najkratšiu cestu do etapového cieľa v Auronzo di Cadore, ja s Rišom a Marekom na Q5 obchádzame masív Tre Cime cez Toblach a Passo Monte Croce Comelico (1636 mnm). Nádherná cesta s otvorenými a prehľadným rýchlymi zátačkami na jednej strane sa strieda s druhou úzkou, ale plynulou. Marek pokračuje, my s Rišom si to dávame ešte raz a naplno využívame nový asfaltový povrch. Na Passo San Antonio (1489 mnm) čapujeme pomarančové osvieženie a v krátkosti hodnotíme tohtoročný roadtrip ako mimoriadne vydarený. Nové posádky sa fantasticky integrovali a oproti minuloročnému komornému Tour de France sme zvládli slušnú porciu priesmykov na relatívne malej ploche. Zjazd do hotela má nostalgický nádych, zajtra sa všetci vraciame domov.



Deň šiesty: Čiara
Posledný deň skracujeme pôvodne naplánovaný program, prejazdy cez Plöcken pass (1357 mnm) a Nassfeld pass (1530 mnm) už dáva iba Marek. Audi Q5 sa, napriek skromnej motorizácii (2,0 TDI, 190 koní) a brzdám, ktoré nie sú dimenzované na drsné zjazdy z priesmykov, držala dostatočne dobre a za odmenu dostala ďalšie dva passy. Ostatní smerujeme najrýchlejšou trasou domov. Zastávka na obed v rakúskom Landwirte a nechutná káva za 2,95 EUR. Za Eisenstadtom znovu stretávame výletné traktory. Uff, už aby sme boli doma.
 
Dolomiti sú nádherné. Krásne výhľady, hory vzdialené na dotyk ruky, vysoká koncentrácia priesmykov na malom priestore. Výborné turistické a cyklistické trasy. Sú prístupné aj v zime, čo im určitým spôsobom uberá čaro v zime nedostupných trás, ale na strane druhej sú výbornou destináciou na aktívnu rodinnú dovolenku, či už v zime na lyžiach alebo v lete na bicykli. Nechajte sa inšpirovať!


Text a foto: Miro Vilím