OsemIndian FTR 1200T5 Focus STX4 M40dProjektil!Najlepšie Tarraco?e-tronCB650R Neo Sports CaféAfrikaCupra Ateca
Úvod / RLU / Honda CR-V – Otec rodiny

Honda CR-V – Otec rodiny

„Si otec rodiny“, hovorím si v duchu a pohľadom v spätnom zrkadle hľadám pokojne spiace dieťa. Nie je tam. Namiesto neho tam sedí Felix, vytrvalo vreštiaci už hodinu. Je jedna v noci..

Neviem, kde sa stala chyba – plán bol dokonalý. Po zrelých úvahách sme sa zhodli, že do Caorle odchádzame v sobotu o druhej ráno. Cesta nemá byť dlhá, v optimálnej premávke okolo šesť hodín. Nejde len o zápchy – kto už niekedy sedel v aute s malým dieťaťom, pozná zásadný rozdiel v kvalite cestovania, keď malý anjelik spí a keď bdie. Nepodcenili sme žiadny aspekt prípravy – pobalili sme jedlo i nápoje, ako správni rodičia sme kúpili aj stojan na tablet a baterky boli nabité na 100 %. Navyše sa naskytla možnosť využiť auto ako stvorené na rodinnú dovolenku – novú Hondu CR-V vo výbave Executive v koži (jednoduché čistenie zvyškov jedla zo zadných sedačiek) a s panoramatickou strechou (nevadí, že tatovi pečie na hlavu, hlavne že dieťa niečo vidí). Hit the road Jack!

Felix sa však naším plánom očividne necítil viazaný, hoci tentokrát v tom bol čiastočne nevinne. V noci zo štvrtka na piatok dostal horúčku (asi prvý krát v živote). Optimista vo mne sa najskôr rozhodol považovať ju za cestovnú horúčku, no keď som si uvedomil, že vo veku necelých 15 mesiacov dieťa asi nemá tušenie, čo je to dovolenka a veci s tým spojené, vybrali sme sa v piatok k lekárke. Verdikt nás upokojil – hrdielko je v poriadku, výsledky krvných testov sú vynikajúce a okrem zvýšenej teploty je dieťa perfektne zdravé. Možno zuby.. S radosťou sme si povedali, že všetko platí. Radosť nás opustila v sobotu o druhej ráno, keď sme namiesto posledných drobností do auta balili dieťa do zábalov. Po zlej noci plnej myšlienok na zrušenie alebo prinajmenšom posunutie dovolenky sa malý zobudil usmiaty a bez teploty. Zhodli sme sa, že potrebuje oddych, pokoj a obmedzený pohyb – o desiatej dopoludnia vyrážame na cestu. Konečne sa môžem venovať jazde. V CR-V som sa od prvého usadnutia za volant cítil dobre. Kožené sedačky sú pohodlné a chrbát neprotestuje ani po niekoľkohodinovej jazde. Ovládacie prvky sú logicky rozmiestnené a po krátkom zoznámení sa po nich siaham intuitívne. Aj poloha radiacej páky hneď pri volante je výborná – zarazilo ma však, že napriek krátkym dráham je v kulise mierna vôľa a požadovaný prevodový stupeň som niekedy netrafil na prvý krát. Niežeby radenie bolo nepresné, no u Hondy som v tejto oblasti zvyknutý na trochu vyšší štandard. Okrem toho si CR-V v spojení so všetkými asistentmi ponúkanými v tejto výbave vyslovene pýta automat, ktorý má údajne mať až deväť stupňov – som naň skutočne zvedavý.



Keď už sme pri tých asistentoch – ponuka je bohatá a mnohé z nich sú nepochybne užitočné. Zaujalo ma sledovanie jazdných pruhov s korekciou smeru jazdy, ktorú po niekoľkých upozorneniach sprevádza „šklbanie“ pásom – akoby Vás niekto mykal za plece. Veľmi praktická je aj celková funkčnosť predných svetlometov – kombinácia automatického zapínania, prepínania a sklonu svetiel a osvecovania zákrut zabezpečí dobré osvetlenie vozidla aj vozovky v každých podmienkach. O niečo menej spokojný som bol s adaptívnym tempomatom – hoci umožňuje nastavenie „reakčnej vzdialenosti“, aj v najbenevolentnejšom režime reaguje na môj vkus priskoro; navyše niekedy zbytočne zníži rýchlosť viac, ako je potrebné a následné rozbehnutie mu chvíľu trvá, čo zhoršuje pohodlie cestujúcich aj plynulosť premávky. Využíval som ho len pri nočnej jazde na diaľnici, pričom jeho návrhy boli neraz „overruled“ plynovým pedálom. Vysloveným prekvapením však pre mňa i celú posádku bol jeden zásah systému pre (hyper)aktívne brzdenie v mestskej premávke – jeho reakcia prišla priskoro a bola pritvrdá, našťastie za nami nik nešiel.



Priznám sa, že nie som fanúšik downsizingu a na motor 1.6L i-DTEC som sa napriek sľubovanému výkonu 118 kW a krútiacemu momentu 350 Nm spočiatku pozeral skepticky. Už po chvíli som však zistil, že je dostatočne pružný a s autom o hmotnosti niečo vyše 1,6 tony (+ my traja a naprataný kufor) si poradí bez výraznejších zaváhaní. Menší objem trochu cítiť len pri pokuse o dynamické zrýchlenie vo vyšších rýchlostiach na diaľnici, nejde však o nič zásadné.
 
Podvozkom CR-V nie je typickým SUV. Na rakúskych diaľniciach bola jazda pohodlná, auto bolo stabilné aj v ostrejších zákrutách a v spojení s dobrými reakciami na volant som rýchlo nadobudol pocit, že ho mám „v ruke“. Daňou za toto nastavenie je nižší komfort na menej kvalitných cestách a v teréne (rozumej na relatívne rovnom povrchu mimo spevnenú vozovku) sme boli len raz – CR-V je „onroad“.
 
Cesta do Talianska prebehla napriek mojim skrytým obavám relatívne pokojne – najdramatickejším zážitkom bol výbuch detského mlieka pri mojom pokuse o prípravu olovrantu na nemenovanej Raststation. Keďže Felixovi sa to mimoriadne páčilo, nechal som vybuchnúť aj druhú várku. Následne som si uvedomil, že po jednom jemnom hrknutí sŕkalkou musím uvoľniť tlak a až potom pokračovať v príprave, bez nehody som pripravil tretiu várku, počkal na ženu a šiel sa na parkovisko prezliecť. Po mojom návrate som sa dozvedel, že Felix si mliečko neprosí.



Exteriér Hondy som si poriadne prezrel vlastne až večer, keď sme uložili dieťa a zavládol pokoj sprevádzaný zvukmi neďalekého zábavného parku, ktoré bolo našťastie počuť aj pri zavretom okne, takže hoci sme ho nenavštívili, o nič sme neprišli. Parkoval som priamo pod balkónom a na auto som mal dobrý výhľad. Musím povedať, že CR-V sa mi vyslovene páči a kombinácia bielej metalízy, čiernej panoramatickej strechy a chrómovaných doplnkov je z môjho pohľadu ideálna. Celkový dravý dojem prednej časti dotvára drzo vystrčená brada spojlera. Moja jediná drobná výhrada smeruje k diskom – vedel by som si predstaviť trochu iný dizajn, čo je však len otázkou vkusu.

Ubytovanie bolo inak fajn, more teplé a piesok bol všade. Dni plynuli a my so ženou sme neoddychovali, lebo sme lietali za Felixom, ale bolo nám dobre. Občas sme sa vybrali na výlet do okolitých miest, čo mne prinieslo poznanie, že na CR-V sa dá jazdiť aj v meste, no nie je to jej prirodzený „Lebensraum“, žene to prinieslo novú kabelku a Felixovi to prinieslo hophopku s motívmi Minions, ktorú som musel naháňať po nákupnom centre, takže som mal aj pohyb.

 

Ani sme sa nenazdali a bol čas pobaliť sa na cestu domov. Vyrazili sme o pol ôsmej večer a dieťa po pol hodine zaspalo. Cesty neboli plné a s výnimkou mierneho zdržania na mýte pri výjazde z Talianska šlo všetko plynulo. V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že priemerná spotreba sa počas najazdených 1500 km (z toho cca 90 % po diaľnici) vyšplhala na 7,1 l nafty na 100 km – vyššia, ako udáva výrobca, no vzhľadom na štýl jazdy a veľkosť auta myslím stále akceptovateľná. Na túto skutočnosť však treba pamätať pri plánovaní cesty s malým dieťaťom – ja som na ňu nepamätal, pred cestou som nedotankoval a o polnoci som zastal na pumpe. Felix otvoril oči..

Otec rodiny nie je dokonalý tvor – môže sa pomýliť alebo zaváhať. Dôležité je, aby svoju rodinu ľúbil, bol k nej úprimný, chránil ju a staral sa o ňu. A taká je v mojich očiach aj Honda CR-V – poskytne Vám bezpečie a starostlivosť a aj ak niekedy urobí niečo, s čím nesúhlasíte, koná v presvedčení, že je to pre Vaše vlastné dobro.


Autor: Matej Sedláček, Foto: autor
Advertisement