Honda ZR-V e:HEV Sport - Na druhú stranu …
Najpomalšie elektrické posúvanie sedadiel ever. Pomalší bol len Grétin prechod na vykurovanie uhlím, ale inak je Honda ZR-V rekordérom v interiérovom leňochodizme. Na druhú stranu, kam sa ponáhľať?
Nový model ZR-V patrí jednoznačne medzi najkrajšie modely Hondy a nebojím sa napísať i najkrajšie SUV alebo crossovery v segmente. Uhladený EU dizajn stráca hrdé japonské hrany a hrá to skôr na guľatozrnnú ako long rice. Postupne sa liberalizujúcej Európe, chutia totiž obliny a škoricové latte viac ako strohá, tvrdá ruka samuraja. Na druhú stranu, prečo to hrať na drsniaka, keď chce byť svet vľúdny a milý?
Veľká predná papuľa sa jemne vnára do amerických, nebodaj britských dizajnových vôd, ale ZR-Včku to sekne. Bojové svetlá s denným LED mejkapom pôsobia na celom aute najagresívnejšie, všetko ostatné už mäkne v snahe nechať plynúť ladnosť pohybu - úplne cítim ako mi prsty nad klávesnicou ofúkol prísľub dobrej aerodynamiky. A oprávnene! Takmer každý crossover má svoj “odporný” problém - rozumej problém s vyšším odporom vzduchu hlavne v diaľničných rýchlostiach. ZR-V je mimo misu, pretože počas celého testu som ani na diaľniciach nebadal nejak extra zvýšenú spotrebu alebo silný žalospev batérie. ZR-V jednoducho, ničomu neodporuje!
Honda svoj nový model nazýva dizajnovo “bezhlučným”, čo v mojom slovníku cením a radím do sekcie novotvary. Takže onen bezhlučný profil je typický športovo dlhou kapotou a posedom auta na zadnej náprave, čo sa tvári ako nápad postaviť ostrý hatchback a nechať ho stáť o pár čísiel vyššie. Spôsobuje to nebadaný dynamický rozkol vyššieho tažiska a chuti vodiča rezať zákrutu rýchlejšie ako je spoločensky prijateľné. Na druhú stranu, na našich prímestských tankodromoch zvaných okresky, sú vyššia svetlosť s schopnosť auta nezraniť sa na prvom výmole, vítané!
Zadné partie pokračujú v recepte na oblé šťastie a veľmi vhodne ukončujú siluetu auta. Rozľahlé zadné svetlá, jemný šilt zadného okna, nazvime ho spojler, spoločne s tvarom zadných dverí a okna, opäť pripomínajú auto inej značky, ale cieľ Hondy vytvoriť u seba niečo iné, neopozerané, sa naplnil. Pokiaľ by lepšie zvládli tie kusy chrómu, spupne sa nazývajúce koncovky výfuku, osobne by sa mi dýchalo ľahšie. Na druhú stranu, krása a vnímanie dizajnu sú silne subjektívne a preto, každému, čo jeho je!
ZR-V je vo vnútri auto z hornej paluby. Minimalizmus, moderné linky, súčasné trendy. Vynikajúci zjav miesta pre vodiča i posádku vpredu. Vzadu toho zas toľko nevidno. Honda i vďaka svojím všade prítomnej hybridnej technike zdražela, ale na druhú stranu sa vyvinula tak, že ju zvnútra vnímam takmer ako prémiovú značku. Minimálne ako jej sesternicu Mazdu, ktorá sa teda nebojí poslať do interiérov svojich áut i termín akým je moderný luxus. A pokiaľ to v ZR-V zvonku zabalíš do Still Night Blue Pearl s 18 palcovými diskami Matt Berlina Black … hej, … zavri ústa!
Honda Sensing dnes už takmer nie je téma, hoci každým modelom pridajú Japonci niečo lepšie, novšie, rýchlejšie a ešte prefíkanejšie. Súbor elektronických bezpečnostných systémov Honda, dnes nechýba ani v ZR-V a auto sa o vás postará ako v pruhoch na diaľnici, tak pri parkovacích manévroch v meste. Pasívna i aktívna bezpečnosť na prvom mieste, elektronika a umelá inteligencia hneď za nimi. Inak, kde zostal človek? Za volantom pochopiteľne i keď je jeho súčinnosť potrebná už podstatne menej. Na druhú stranu, nechceme to práve tak?
2 litrový benzín bez turba znie ako mechanická večnosť, ale i napriek tomu je až druhý v pohonnom reťazci. ZR-V čkom hýbe primárne elektromotor, resp. 2, a celková sila systému je 135 kW (184 k) a 315 Nm. Auto vie zrýchliť na z 0 na 100 km/h za 7,8 s a nestratí sa ani na diaľnici, kde sa vo vyšších, ustálených rýchlostiach, dostane k slovu aj spaľovacia jednotka. ZR-V sa nestratí ani na okresných cestách, kde ťaží z relatívne tuhého podvozku a riadenia.
Vysvetliť by to mohlo aj vyjadrenie šéfa projektu ZR-V Yutaka Kato: “Chceli sme vytvoriť vzrušujúce SUV, ktoré poskytuje vysoko citlivý a pútavý zážitok z jazdy”, ktoré síce znie ako marketingové klišé, ale na druhú stranu … čo už, keď je to pravda!
Autor: Marek Varga
