Dve facky naraz

Sedím opretý o svoj bláznivý motocykel a rozmýšľam o jednom priblblo návykovom zážitku, ktorý si len tak nezopakujem... lebo som ho musel vrátiť. Dva krát...

Žltý Mégane RS na rakúskych značkách, polepený, akoby ho moja kamarátka ukradla z pretekárskeho okruhu. „Mohol by si sa prosím odviezť?“ Podáva mi kľúče a s ospravedlňujúcim pohľadom mi núka beštiu, ktorú som si pre svoj poloprofesionálny pocit vyskúšal na okruhu asi dva mesiace predtým. „Prosím ťa, prečo?“ Beriem kľúče a bezostyšne sa prikrádam k spokojne odfukujúcemu hothatchu. „Moja krásna, prisilného žabožrúta si kúpila,“ usmievam sa, ale keď inak nedá, idem sa odviezť. 

Rakúske okresky sú nádherné, dá sa ísť po nich stovkou... nech je zákruta akokoľvek privretá. To dievča si kúpilo tréningový špeciál okruhového špecialistu. V dražbe... bláznivá. Že vraj chce ísť so mnou... opäť bláznivá. Prehovoril som ju a išiel som sám. Kúsok od dediny, kde býva je kopec, na ktorom sa pravidelne stretávajú vyznávači starín, ktoré kedysi dávno bojovali o stotinky sekúnd v poriadne ostrom tempe na všetkých kopcoch sveta.

Rozbehnúť sa nie je ľahké, tvrdá spojka sa mi ponorí do duše ako dobre nasmerovaný tupý nôž. Smerom ku kopcu neverím vlastným prstom. Renault sa drží asfaltu ako prst prilepený na medovom stole. Predo mnou sa otvára sa rovina, plný plyn, kolesá jemne zapískajú, tri, kolesá zapískajú štyri, kolesá zapískajú. Dlhá vlásenka, zvieram volant ako hračku, ktorú mi chce zobrať nahnevaný foter. Prudká pravá... áno pane, prudká pravá, plná brzda, medziplyn, tri, medziplyn, dva, jemný pohup auta zo strany na stranu a poďho na apex... Mégane ma nesklamal, poslal ma rovno smerom ku krajnici. Prudký plyn, kolesá pískajú... tri... kolesá pískajú, štyri, prudká brzda, medziplyn a drž ho... chlapík, hovorím si, auto mi trhá rukami ako šialené, dlhočizná ľavá sa na konci poriadne zatvorí. Poznám tu trať ako vlastné okakané gate. S Renaultom je o niečo iná. Spoznal som fígeľ tohto auta. Chlapík, ktorý ho kamoške predal si ho prerobil podľa vlastného gusta. Podvozok je iný, ťahá sa riťou von, keď ho správne položíte... čo sa mi podarilo dvakrát... turbo šteká ako susedov pes a mne sa v srdci robia hrudky strachu. Keby som sa bol hneď na začiatku pripravil na besnú sviňu mal by som pred ňou aspoň rešpekt. Ale pôvodne som išiel šoférovať čudne priateľsko-športovo-praktický hatch s prívlastkom hot a nie toto.

Dal by som si trasu ešte raz, no triasli sa mi ruky. Posadil som sa preto na opľutý obrubník a čakal som, kedy mi ten žltý Francúz povie, že ideme domov. Namiesto toho sa pri mne pristavil prešedivelý pán so šálom okolo krku a hodinkami väčšími ako jeho ruka. „Videl som ťa, ako ideš, nechceš si vyskúšať toto?“ Povýšenecky mi podával kľúče s logom... s logom... Lotus? „Iste pane, hneď ako si otrepem z jazyka pár nechutností...“ Lotus, opakoval som si dookola. Lotus? „A kdeže ho máte? V Nemecku v showroome?“ Vrátil som mu jeho povýšenecký tón. Že vraj nie... tam stojí.

Za malým stromčekom oddychoval Lotus Elise druhej generácie. Zodvihol som sa, že keď dávajú ber. Základná výbava... teda. Základná bez rádia, klimatizácie, koberčekov, výplní dverí. „Môžem?“ Zrejme som nečakal na odpoveď. Vytiahol som z vrecka obuvák a nasťahoval sa do sparťanského interiéru. Všade okolo mňa nič. Krátka radiaca páka, malý volant, chudé sedadlá sparco, dva ovládače na výduchy vetrania. Teplá a studená... za mojou všemocnou ritkou sa chladil malý japonský motor s úbohým výkonom 120 konských síl. „No tak... nedbám teda...“

Naštartujem, jednotka cvakne, radenie je kruto tuhé. Spojkový pedál si to tlačí proti mojej nohe čo mu sily stačia. Dva, tri, štyri... motor mi za hlavou len poprdkáva anglicko-japonskú operetu. Koľké šťastie ma postretlo. Lotus som šoféroval naostatok pred dvoma rokmi, aj to len po parkovisku. Čo keby som sa nevrátil späť? Ale nie, mám tam žabožrúta. Zleziem pod kopec, otočím sa... na tri krát. Plný plyn, Lotus sa pošmykol a nakreslil na zem prenádhernú kružnicu... tak inak.

Narovnám sa, pridám plyn... a až na zem. Radím dvojku, atmosféra sa nadýchla čo jej hrdlo ráčilo, kovový zvuk japonského agregátu mi trhá uší a ja idem. Vlásenka a prudká pravá. Medziplyn, medziplyn, medziplyn... zo strany na stranu a posielam Lotus do agresívneho driftu a držíííííííííííííííííím. Tri, štyri, päť. Elis sa nepýta, proste ide. Jeho mušia váha je pre slabý motor len ledabolo položené pierko na prekoňovanej motokáre. Dlhá predlhá ľavá a ja pridávam. V hlave sa začnú tlačiť nejaké géčka, prudká brzda, pravá, prehodenie váhy na druhú stranu a piskľavý powerslide. Tri, dva, ľavá. Cesta sa stáča smerom späť, s odfuknutím nadržaného ja prinútim auto vojsť do pravej, ktorú volám pokusná. Už som sa tu totiž raz pokúsil zabiť. Vľavo priepasť, vpravo alej nahusto vysadených topoľov. Plný plyn, prudká brzda, pod plynom prechádzam ľavotočivú sviňu, ktorá to vyťahuje až do priekopy. Lotus je ako autíčko na ovládanie. Preklápa sa zo strany na stranu, bez posilňovača riadenia i bŕzd ako hračka. Sedel som v aute ako malý chlapec, ktorého práve prebrali s prvého alkoholového delíria. S trasúcou rukou som vytiahol obuvák a vysadil som sa na parkovisko.

Vyhľadaj