Indian FTR 1200 Carbon R 2022 vs. FTR Carbon 2020 - Mike vs. Wladimir
V indiánskom slovníku (rozumej slovníku pôvodných obyvateľov Ameriky) by som “staré” FTR (model 2020) označil ako stopára. To dnešné (model 2022), rovnako. Rozdiel je však v tom, kde presne a aké stopy kto hľadá. A onen rozdiel v príprade týchto dvoch na oko identických motoriek, je markantný!
FTR 1200 Carbon R je nový motocykel z dielne Indian, ktorý sa nápadne podobá na pôvodný flattracker (streettracker) s podobným označením FTR 1200 Carbon. Vizuálna podoba je zaručená, ale doslova po prvých metroch prišlo zistenie, že jazdenie na tomto stroji bude síce podobný šport, ale praktizovaný úplne iným štýlom.
Takže akú stopu hľadal pôvodný Carbon a akú dnes jazdí ten nový R-kový? Ako to celé pôsobí zvonku a ako to cítiť počas jazdy? Dovolil som si zrhnúť moje porovnania v bodoch:
(pozn. autora: všetky technické zmeny v číslach a inovácie dnešného FTR nájdete na stránkach Indian a v prípade, že vás zaujíma hmatateľná realita, zastavte sa na predajných miestach v Bratislave, či Zvolene a dajte reč s chlapmi, ktorí sa môžu pokúsiť odhaliť, po ktorej stope by ste sa mali vybrať práve vy)
1. Koncepční diagnostici budú mať problém s vizuálnym vyvážením nového FTR vďaka jeho novej stavbe a menším 17” kolesám. Predná 19-ka a zadná 18-ka starého FTR vytvárali vyváženú a krásnu siluetu s až atletickou dynamikou. Nové FTR je stále pekné, ale chýba mu optická ľahkosť. Vždy keď vidím muskulatúrny, k zemi prikrčený naháč, vynorí sa mi obraz psa, modelového radu boxer - schválne, pozrite si ho z profilu. A keď som už pri boxeroch, nové vs. staré FTR je ako Mike Tyson vs. Wladimir Klitschko.
2. Mike pôsobí menší, pretože je viac pri zemi (menšie kolesá, menšie zdvihy) a je kratší, pretože predná vidla je kopnutá bližšie k motoru. Wladimir je globálne krajší, má veľké kolesá, dôstojnú svetlú výšku a celkovo pôsobí viac uvoľnene. Na Mikea si však sadne aj samotný Tyson, pokým na Wladimirovi sa bude dobre cítiť primárne vysoký Klitschko. Povozia sa však aj špičkoví jazdci (tí čo sa na svetlách dotýkajú cesty špičkami).
3. Zavalitý železný Mike má užšie riadidlá, stupačky umiestnené tak, že kolená sa poďakú skôr ako po 100 kilometroch a celkový posed je menej pohodlný, ale viac športový, teda s vyššou mierou kontroly pri naozaj dynamických prejazdoch. Wladimir ma ramená (riadidlá) široké a celkový posed je oveľa slobodnejší, cestovať na ňom hoc aj 200 km vkuse nebol žiaden problém.
3. Mikeovo sedadlo je podstatne krajšie a pohodlnejšie ako Wladimirova gumená podložka, ale na druhú stranu, práve vďaka posedu na Mikeovi som paradoxne, cítil zadok skôr ako pri jazde na gumenom Wladimirovi. Iný posed pod iným uhlom sa prejavil.
4. Prejav identických motorov (V-Twin, 1203 ccm, 120 k, 120 Nm) je bez všimnuteľnej zmeny, hoci sa tvrdí, že Mike má optimalizovaný priebeh, teda existujúce zmeny v riadiacej jednotke. Wladimir je stará škola, ktorá sa sem tam zakoktá, ale potom tam pošle taký punch, že vysklieva okná na blízkych bytovkách. Dvojhlavňový Akrapovič duní, hučí, praská a pri podraďovaní odstreľuje rovnako a je stále náchylný nechať si vybrať db killers.
5. Vďaka tuhšiemu fyzickému nastaveniu je Mike pocitovo podstatne rýchlejší ako viac uvoľnený Wladimir. Zrýchlenie vďaka nižšiemu ťažisku, zadnej novej, 180 mm širokej lepivej, cestnej pneumatike a určite aj vďaka podvozku od Öhlins je oveľa razantnejšie a reakcie na pokyny pravého zápastia oveľa rýchlejšie. Wladimir má však čaro voľnosti pohybu a kontrolovanej sily a môj silne osobný názor je, že na ulici aj vyššiu mieru rešpektu.
6. Mike brzdí! Seriózne brzdí. Rovnaké Brembo tu prináša oveľa viac účinku ako pri Wladimirových 150 mm zdvihoch. 120 mm na Mikeových Öhlinsoch sa nedovolí motorke ponoriť a brzdný účinok, aj vďaka spomínaným pneumatikách, je pocitovo podstatne lepší. Wladimirove flattrackové Dunlopy a vysoké zdvihy Indiánskych tlmičov vytvárajú straty, ktoré následne, v porovnaní s Mikeom, robia dojem menšej ochoty zabrzdiť. Obe motorky brzdia výborne, ale Mike vie pri tom zrolovať ponožky.
%20032021/Marek%20FTR-29-01.jpg)
7. Prečo stopári? Na začiatku som spomenul, že Mike i Wladimir si idú svoju, ale každý inú stopu. Mike je dnes koncepčne klasickým športovým naháčom, ktorého doménou je asfalt, zákruty na horských priechodoch, čistá stopa na pretekárskom okruhu. Je priamy, rýchly, má snahu o absolútny grip a správnu techniku. Wladimir je viac o uvoľnenom jazdení, častokrát na limite zadnej pneumatky s kontrou opačnou ako je zakrivenie zákruty.
Mike je o ideálnej stope, o najrýchlejšom variante prejazdu zákrutou. Jeho konštrukcia je dnes taká, že sa do zákruty zatvára sám, stačí sa uvoľniť a nebrániť mu. Wladimir potrebuje pomoc a cez predné 19” koleso chce jasný príkaz k zatočeniu. Mikeovi stačí dať pusu na zrkadlo, oprieť sa stehnom o nádrž a nechať ho preletieť okolo apexu. Vysoký Wladimir sa potrebuje zorientovať skôr a na zákrutu sa pripraviť.
Mike zastavuje tam kde končí asfalt, pokým Wladimir kopne nižšiu rýchlosť a pod plynom s predným kolesom mierne vo vzduchu vletí do role, hľadajúc akúkoľvek stopu, bez rešpektu k priľnavosti. Široké riadidlá a na šotoline naozaj skvelo fungujúce tenké Dunlopy, sú receptom na výbornú koordináciu a radosť sa “zaprášiť” je oslobodzujúca.
8. Indian FTR 1200 Carbon R (Mike) je skvelý produkt, po ktorom dnes prahne trh. Chceme silné, charizmatické naháče s vizuálnym historickým odkazom. Chceme prémiovú značku, pretože vystihuje naše sociálne postavenie. A chceme motocykel, ktorý si možno užívať dlhodobo bez potreby ho hneď na ďalšiu sezónu vymeniť. Motocykel, ktorý baví v tom aký je impulzívny, rýchly a žiadúci.
Indian FTR 1200 Carbon (Wladimir) je rovnako vynikajúci motocykel, orientovaný viac na voľnosť celého príbehu. Jeho nenútený jazdný prejav považujem za podstatne slobodnejší a možnosti jeho využitia z pohľadu širokého rozpätia dobrých pocitov za rozsiahlejšie a radostnejšie. Wladimir má silnejší historický odkaz, je vo svojom svete jedinečný a preto aj zberateľsky zaujímavý. Wladimir sa už dnes nepredáva, ale niektorí díleri Indian vám ho ešte vedia zabezpečiť.
Autor: Marek Varga, Foto: Christián Varkonda + autor
