Moto Guzzi V7 Stone - Chceš talianku?
Okrem toho, že chcemtalianku.sk už existuje a poskytuje možnosť spoznať svoju “gazdinú” skôr ako si ju privediete domov, titulok tohto článku mi napadol ako potreba nájsť odpoveď. Odpoveď, ktorej otázka vznikla z týždňového pozorovania motorky od Lago di Compo, presnejšie z centrály značky Moto Guzzi, mestečka Mandello del Lario.
Značku Moto Guzzi som vnímal iba veľmi vzdialene a na samotný test som bol naozaj zvedavý. Urban stories vravia, že je to impulzívna srdcovka, vášnivá a žiadaná, takže moja príprava na tento druh emocionálneho vzplanutia bola zodpovednejšia ako inokedy - slnečné okuliare, plážová prilba, V shirt (t-shirt with V-neck), kraťasy - takto nejak jazdia Taliani, či? Na margo fešných kraťaskov a holých lýtok - po pár kilometroch, potom ako budete manévrovať na korze v snahe zaparkovať pred obľúbenou kaviarňou, vám obojstranne vedený výfuk pripomenie, aký ste … cazzo!
V7 je pekná, fotogenická motorka, v testovanej farbe (Arancione Rame - oranžová meď) naviac výrazná aj pre okolie, ktoré mi na križovatkách posielalo vztýčené palce. To ako vyzerá, mne osobne však nekorešponduje s tým ako sa na nej sedí. S určitosťou to nie je posed športový, chrbát vravel, že ani cestovať na tom dlho človek nevydrží a nie je to ani vyslovený hardcore v podobe zadok na asfalte, ruky na poschodí. Posed na V7 by som opísal ako urbanistický, prelínajúci sa do polohy mvp, buď pretekársky prikrčený alebo súčasne vzpriamený coffee racing.
Veľmi pekne sú spracované tenké, draho pôsobiace smerovky, vynikajúci je dizajn predného denného LED osvetlenia a za imidžové zadné svetlo dávam palec hore ja. Dizajnová kombinácia motora a kardanu je rovnako výborná a detaily ako plaketky s nápismi Moto Guzzi, či V7 Stone skvelo doplnia celkový vzhľad. Doľava vyosený údajový budík s “uškami” smeroviek vyzdvihujem, rovnako sa mi páči umiestnenie spínacej skrinky - toto mám na Talianoch rád, tú bezhraničnú invenciu. Vyzerá to parádne a vôbec nevadí, že na priamom Slnku takmer nič nevidno - pozerať sa máš na cestu a keď chceš študovať dáta, zastav a zalez do tieňa - perfektné!
Štart motora je malou oslavou charizmy a nekonvečného štýlu! To ako vás chce odhodiť doprava a následne sa prejaví ako surový oldschool je naozaj parádne. Zaujímavá je razancia samotného naštartovania, ktorá spôsobuje akýsi druh instantnej pokory jazdca pred strojom. Prvé kilometre boli naozaj o vzájomnom spoznávaní sa, čo robím prevažne s motorkami nad 150 koní. 65 koní V7-čky sa na papieri javilo smiešne, ale na obľúbenom kopci sa nakoniec podpísali pod veľmi široký úsmev.
853 cm3, 48 kW (65 k) vzduchom chladený 2 valec kardanom pripevnený na zadné koleso v tele motocykla o plnej hmotnosti (všetky náplne + 90% paliva) 209 kg je balík, ktorý vytvára príbehy, podobné tomu môjmu:
“Mestské presúvanie do kopcov sa nesie v znamení nechcenej fyzioterapie, priečne nerovnosti posielajú do kostrče a krížových stavcov šupy podobné demolácii a ja, zuby radšej nezatínajúc, si vravím, že motorka za to nemôže. Viem, že Taliani majú na severe v horách lepšie cesty. Tie Alpy vám úprimne závidím amici! Nevadí, dnes postačí aj to naše sedlo.
Pod kopcom prvý krát otočím nadoraz na dvojke, oou, kardan tam pošle výkon ihneď a je veľmi zaujímavé naučiť sa reagovať na ono “okamžite”. Straty sú len tie moje, naľavo v prstoch na spojke a členku na rýchlostnej páke. Zvuk motora v otáčkach je výborný, krásne mechanický a ťahám ho hore na každej rýchlosti. Obmedzovač - nič, žiadny samopal, zvädne ako Rocco Siffredy po zmene. A nebrzdí, teda nie tak ako by posilovačmi rozmaznaný jedinec čakal! Predný 320 mm (4 piestikové Brembo) a zadný 260 mm kotúč fungujú a tempo opportuno - hlavne poriadne stlač obe brzdy.
V zákrutách sa mi sedí lepšie, zrazu som s mašinou viac spojený, miera istotoy rastie každým prejazdom a po prvom škrtnutí stupačky sa mi začína silne aktivovať zygomaticus major. Predsudky z prvých kilometrov sú preč, dá sa na nej aj šikovno. Niekedy až príliš! Napríklad v momente keď mi prvýkrát v zákrute podšmyklo predné koleso. Ten nanosekundový prelom strachu, kedy sa vidíš mimo motorky s plexi na asfalte a časom, keď sa predná pneumatika opäť chytí je strašidelne dokonalý. Druhýkrát som to čakal viac, napriek tomu ten pocit nie je príjemný a dnes pracujem s otázkou, čo mohlo byť zle?
Po vypnutí motora V7 ešte syčí spod veka nádrže akoby odpúšťala paru po predošlej hádke. Natankovať sa dá 21 litrov potom ako odšróbujem veko zo závitu - milá klasika, ale mestských neurotikov to môže rozčertiť. Stav paliva neukáže, pred koncom (rezerva 4 l) zasvieti oranžovou, čo priemernému caffee racer-ovi vydrží na letné prázdniny a všetky gelato stánky v okolí.
Moto Guzzi V7 Stone je ozajstná Talianka. Spája niečo z pretekárskej Aprilie i snobskej Ducati a vytvára možnosť dostupnej talianskej inakosti. Ako keď sa vonku prechádzaš s peknou ženou - všetci vidia, že je pekná a všetci ti ju obkukávajú. Nám, chlapom to istým spôsobom lichotí. Ja som v nej cítil isté napätie, ktoré sa prelomilo jazdou po pokrútenej ceste v kopcoch. Tam mi bola najbližšie. Možno nie som tip na plážové korzovanie ruka v ruke a romantické výlevy. Možno len potrebujem viac chytiť za gule. Moto Guzzi V7 to však, napriek pevnému prívlastku Stone, nedokázala!
Autor: Marek Varga, Foto: autor
