Automobilový multikulturalizmus - Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ!
Jeden z najväčších mysliteľov našej doby raz pri diskusii o tom, či je pre človeka súčasnosti dôležitejšie mať posuvné sedadlá ako v Honde CR-V, veľký kufor ako v Golfe kombi alebo pocit výnimočnosti ako v Alfe Romeo, pod vplyvom asi šiestich tullamoriek prekladaných dvanástkou riekol: „Jediné, na čom sa my traja dokážeme dohodnúť je, že sa nikdy nedohodneme. A to je dobre, chlapci, tak to má byť! Dáme ešte za jeden?“(Zetko, okolo roku MMXVIII).
Je všade okolo nás. Rozmáha sa. Rozťahujúc svoje chápadlá stiera hranice, ktoré sme považovali za pevné a nemenné. Je to obrovský nenažraný hegemónny moloch, ktorý preniká do každého kútika našej existencie. Neváži si zažité fungovanie sveta a núti nás poddať sa mu vo všetkom, čo robíme. Berie nám... Och, pardon, chybička. Nie, nič nám neberie. Jedine tak predsudky a klapky z očí. Dáva nám. Multikulturalizmus nám dáva šancu spoznať doposiaľ nepoznané. Dáva nám šancu učiť sa rešpektu a tolerancii a učí nás chodiť s otvorenými očami. Sníma nám okovy „miestnych farieb“ a umožňuje plnými dúškami si užiť všetky farby dúhy. Vďaka nemu už nejeden tínedžer z lazov mohol spoznať taje japonskej kreslenej bezcudnosti a aj v čínskych dedinských kulturákoch môžu už tucty rokov vyhrávať nestarnúce hity Ricka Astleyho. Rozširuje naše obzory, obohacuje kultúru a, čo je najdôležitejšie, dáva nám na výber.
Všetci sme iní. Máme vlastné preferencie, sny, túžby, potreby a aj videnie sveta. Všetci chceme aj očakávame niečo iné. A konečne to aj môžeme mať. Otvorili sa nám dvere k svetu, ktorý nám bol doposiaľ odopretý a my dychtivo hltáme všetky jeho výdobytky.
Určite poznáte tie krčmové debaty ako z úvodu. „Talianske autá sú najlepšie!“ „Nie, nemecké!“ „Vy o tom nič neviete, japonské sú najlepšie! To sa ti nikdy nepokazí.“ „Dobré autá majú pod kapotou Hemi V8! Alebo aspoň V6. No určite je to Amerika.“ „Posledné dobré auto bola 1203-ka, tá bola naša. Nie jak tieto dovezené haraburdy!“ Kto má teda pravdu? Pointa je v tom, že to nie je vôbec podstatné. Dôležité je, že žijeme v dobe, v ktorej sú takéto debaty vôbec možné.
Schválne, prejdite sa po parkovisku pred/pod ľubovoľným nákupným centrom. Čo vidíte? Dokonalý, nekompromisný, nediskriminujúci mix bez predsudkov a predpojatosti. Iste, nespochybňujem, že existujú isté trendy, predsa len máme nejaké lokálne kultúrno-historické pozadie, ktoré nám vštepuje akési štandardy a normy, a nemôžeme zabudnúť na prejavy časovej či zemepisnej lojality (čiže Octavií tam, celkom samozrejme, nájdete viac ako Levorgov, kým v Japonsku to bude zrejme naopak). Ďalším faktorom marginálne obmedzujúcim pestrosť sú zákazníci nakupujúci na základe ultimátneho, nevyvrátiteľného obchodného argumentu „mne to stačí“, čiže výber vozidla nepovažujú za dostatočne podstatný na to, aby sa nad ním čo i len zamysleli. Chvalabohu, ide skôr o fenomén ako o trend, takže tá pomyslená šeď je popretkávaná pestrou paletou exotických nitiek, ktoré trhajú zažité normy na franforce. Ako sa hovorí, niet svetla bez tmy, preto aj pestrosť vo svete áut závisí od istej „šede“ na pozadí, ktorá dáva vyniknúť rôznym exkurzom a deviáciám.
Jedným z efektov súčasnej kultúrnej otvorenosti je prienik cudzích, exotických či orientálnych prvkov do nášho prostredia. Tento fenomén už nie je tak vypuklý ako napríklad začiatkom 90.-tych rokov, keď sme slintajúc obdivovali susedovu Corollu dovezenú z Rakúska či Dr. Albana považovali za hudobného velikána formátu Petra Nagya. Pravdupovediac, takéto kedysi exotické prvky sa stali rovnako emancipovanými a legitímnymi súčasťami nášho sveta ako javy pôvodne pochádzajúce z našich zemepisných končín, a to až tak, že došlo viac-menej k akémusi splynutiu kultúrnych prvkov. Učenci tomu hovoria transkulturalizmus.
Transkulturalizmus neznamená, že kultúry prichádzajú o svoje vlastné výrazové prostriedky, práve naopak, tie sa umocňujú v kontexte hostiteľského prostredia. Vďaka tomu môžeme obdivovať karosérie inšpirované japonskými rybkami a zároveň aj tvary inšpirované čírou európskou gotikou alebo strohým funkcionalizmom.
Transkulturalizmus prináša svet, v ktorom môžu vedľa seba zaparkovať Lexus LFA, VW Passat a Alfa Romeo Stelvio bez toho, že by niektoré z nich malo mať pocit dizajnovej menejcennosti. Svet, v ktorom sa automobilky môžu vsadiť svoje jedinečné dizajnové výrazové prostriedky do akéhosi univerzálneho, transkultúrneho diela – automobilu, ktorý bude úplne legitímny, no zároveň rozlíšiteľný a jedinečný. Svet, v ktorom si každý, či už zákazník alebo producent, môže presadiť svoje osobné preferencie bez toho, že by pri tom upieral toto právo iným.
Multikulturalizmus je mŕtvy. Prenecháva tak priestor niečomu lepšiemu, krajšiemu, veľkolepejšiemu. Vitajte teda vo svete transkultúry.
Autor: Zsolt Beke, Foto: RL archív, Phenomenal Developments
