Poviedka o policajtoch
Hneď potom ako mi z automatu na obľúbenej čerpacej stanici dokvapkala káva do papierového pohára, vychádzajúc von k autu, na parkovisko pre zákazníkov, zaregistroval som príchod dvoch, na pohľad absolútne bezvýznamných áut. Čierny Golf Variant s veľkou bradavicou na „brade“ už stál na jednom zo stojanov a za tmavými sklami hostil 2 mužov v uniforme. Volajme ich Dušhan (chlap majúci dušu z 3,5 tonky okolo pása krytú vlastnou kožou) a Napoleon (nízky neurotik, ktorý fajčí). Sotva si Dušhan stačil vpratať košeľu do gatí a Napoleon teatrálne odpáliť prvú cigaretu, na ďalší stojan dorazila Fabia v zlom vizuálnom stave, rovnako s tmavými sklami a odhodlaním zomrieť po prvom podradení. Fabia mala za čelným sklom zariadenia, ktoré zjavne demonštrujú svojvôľu vodičov a ich chápanie maximálnej povolenej rýchlosti, v číslach. Po zastavení vysotila von ďalších dvoch mužov v uniforme. Tých volajme Čaptavý a Kávičkár, ktorých popis myslím, nemusím rozoberať do detailov. No a kde bolo tam bolo, počul som ja raz poviedku ... o 4 policajtoch!
Pomáhať a chrániť! To znie dobre a chcem tomu veriť! Chcem veriť tomu, že chlapi, ktorí sa podujmú byť policajtom vlastnia reálne presvedčenie o pomoci občanom a ochrane pravidiel slúžiacim obyvateľom štátu, v ktorom svoju službu, možno skôr poslanie, vykonávajú. Zrejme sa budete smiať, a moju naivitu vykresľovať ako spoločenské obmedzenie, ale môj názor sa nemení, napriek technicky banálnej príhode, ktorej som bol nedávno nestranným účastníkom. Ale ešte predtým ako vám ju rozpíšem, spomeniem aj druhú stranu policajnej činností na cestách, ktorú som mnohokrát vnímal na vlastné oči a uši.
Na dvojprúdovej ceste sa niekomu (nezachytil som pohlavie vodiča) zrejme pokazilo auto a zostalo stáť tak nešťastne, že blokovalo oba jazdné pruhy. Skôr ako som stačil reagovať a mobilizovať ostatných vodičov na lokálnu brigádu v tlačení, predbehli ma ... policajti. Dvaja muži v uniformách prišli k autu a začali ho tlačiť preč z cesty, aby uvoľnili priestor a odštupľovali premávku. Neviem, čo sa dialo potom, verím, že vodičovi ešte zavolali odťahovku a zariadili jeho odvoz, ale bolo super vidieť ako POMÁHALI! Iná situácia pekne vykresľovala vysokú mieru ľudskosti, keď sa pri zrode nového života policajti priamo podieľali na bezpečnej preprave matky do pôrodnice a budúcemu otcovi, ktorý riadil svoje auto, razili cestu na zapnutých majákoch – POMÁHALI A CHRÁNILI!
Dokonca aj v situácii, kedy som reálne spravil chybu ja (prekročil maximálnu povolenú rýchlosť) ma policajt zaujal vykreslením a analýzou situácie, kde dôvodil, prečo som zrejme porušil pravidlo a v akej miere som tým mohol ohroziť alebo obmedziť tretiu stranu. Jednoducho povedané, prihliadol na okolnosti a vyhodnotil, že napriek prekročenej maximálke bolo veľmi nepravdepodobné, že by som sa v tom čase a na tom mieste dopustil nezmazateľného hriechu na iných osobách alebo majetku štátu. Pokutu mi dal, ale adekvátnu k povahe situácie, napriek tomu, že mohol pokojne trvať na vyššej sadzbe. Bol to chlap, ktorý mi v podstate POMOHOL - v zamyslení sa nad samým sebou.
Mohol by som písať ďaleko viac, ale spisovať zoznam všetkých príhod, nie je pointou tohto textu. Hrdinskú štvorku policajtov z prvého odseku som totiž vnímal úplne naopak. Arogantné vystupovanie spojené s maniermi typickými pre rýchlokvasné hviezdičky alebo predavačky u Valentina, ktoré si myslia, že im patrí celá značka. Jednak zablokovali stojan, na ktorom nechali auto pokým si nepofajčili a nevypili kávu (20 minút), stojac pár metrov od parkoviska pre zákazníkov, s dostatočným počtom voľných boxov. A ľudia čakali. Kávičkár pôžitkársky popíjal, Čaptavý o niečom nahlas hovoril, a využívajú slovník dokladača zeleniny v reťazci Lidl, chôdzou demoštroval svoje (duševné?)postihnutie. Dušhan si vyložil nohu na betónový kvetináč v takom prepätí až mu zhrnulo služobné ponožky a stále zápasil s rozgajdanou košeľou. No a Napoleon, ktorý si odpálil druhú priamo od prvej, následne prekráčal k odpadkovému košu, ktorého súčasťou bol veľký popolník. Nezahasený vajgel hodil na „strechu“ popolníka, nechutne si odpľul priamo na chodník vedľa, kadiaľ by mohli prechádzať napríklad matky s deťmi a zasunul sa do Fabie. O pár minút všetci naraz odišli ... pomáhať a chrániť! Osobne si myslím, že takto to naozaj nechceme!
Moja potreba napísať tento text pramenila jednak z onoho zážitku a sklamania, ale aj z vedomia, že mnohokrát ukazujeme len na to zlé. Áno, deje sa to, nikto nie sme bez chyby, ale ja naozaj nie som pyšný na takýto druh správania mužov v uniforme, ktorých chcem považovať za autoritu a obracať sa na nich v prípade potreby pomôcť alebo ochrániť. Reálne si však viem predstaviť, že je to len malá časť policajtov, ktorá sa takto prezentuje. To sú práve tí „divadelníci“, ktorí svoj strach z opovrhnutia spoločnosťou, ukrývajú pod uniformou. Nemusia to byť zákonite zlí ľudia, len im chýba vnútorná istota a ... nech už to má silne patetický záver, objatie ľudu, ako dôkaz že im veríme. A oni tú predpokladanú nenávisť jednoducho nevedia spracovať! Tak mi napadlo, pokiaľ sa stretneme nabudúce s mužmi či ženami zákona, snažme sa správať tak, ako by sme chceli, aby sa správali oni. Myslím si, že najlepšie to budeme vedieť ovplyvniť, pokiaľ začneme od seba.
Zažil som a viem, že je to celé opäť len o ľuďoch a na konci dňa je jedno či nosia uniformu alebo Boratove bikiny. Prajem si len jednoduchú vec – aby sa policajtom, nemohol stať ktokoľvek a aby to robili ľudia, ktorí cítia potrebu – pomáhať a chrániť!
Autor: Marek Varga, Foto: ilustračné zábery z internetu
