10th Anniversary RoadTrip 2015: AlpenPassMania 2
„Nebudem sa cítiť previnilo za deväť pasov za deň. Keď sa niekomu nepáči, môže sa zbaliť a vrátiť sa domov. Ak sa to raz volá AlpenPassMania, tak na konci treba vypadnúť polozdochnutý z auta a kŕčovito dáviť z vracákov“ povedal Rišo po absolvovaní výročného alpského roadtripu a vystihol tým podstatu náročnosti tohtoročnej PassManie.
Pri príležitosti 10. výročia nášho prvého výletu cez Alpy sme po minuloročnom nácviku pripravili trasu, ktorá bola dôstojnou oslavou našej spoločnej vášne pre autá a kopce. Niektorí z nás tvrdili, že napriek celým dňom stráveným v sedle bicykla dlhší presun autom už nezvládnu (sevas Ďuri) alebo rovno priznali, že celá naplánovaná trasa presahuje ich záujem (ahojte Tomáš a Braňo) a preto sme pripravili program v troch epických dejstvách. Prológ, Jadro a Epilóg. Každý si tak mohol podľa chuti zvoliť, akú dávku roadtripu si dopraje. Najdlhšie presuny sme z opatrnosti znovu naplánovali autovlakom z Viedne do Feldkirchu a naspäť. Cestu vlakom nakoniec využil len Tomáš pri návrate z Prológu, ale to už predbieham. Nasledujúci text sám považujem nielen za stručnú rekapituláciu (byť Stefanom Bognerom, z nacestovaného by som pripravil siedmu časť knihy Curves), ktorá nám pomôže pri plánovaní trasy pre tento rok, ale budem rád, ak sa ňou necháte inšpirovať pri príprave vlastného alpského dobrodružstva.
Prológ Deň 1: Skrutkovač
Z Bratislavy sme na moje prekvapenie vyrazili načas, o pol deviatej, v zostave Polo GTI, Golf GTI, Golf VI TSI, Audi A5 Cabrio 2.0 T a Marekova ikonicky hardcorová Honda S2000. Nakoľko prvý kontrolný bod bol vzdialený niekoľko stoviek kilometrov, neplánovane som zaradil dva malé priesmyky cez Leithagebirge (prejdite si trasu Winden am See – Kaisersteinbruch – Sommerein – Hof am Leithaberge – Donnerskirchen, nie je to ďaleko od Bratislavy). Nadšený úsmev mi zamrzol na tvári, keď Marek po odbočení na Kaisersteinbruch poznajúc môj úmysel do vysielačky sucho zahlásil: „Je toto naozaj nutné?!!“. Chápal som, že S2000 je najmenej pohodlné auto a cesta do etapového cieľa mala trvať viac ako šesť hodín, ale takúto mrzutosť hneď v úvode som neočakával. Prvá technická zastávka vodičov na diaľničnom odpočívadle (rozumej cikpauza) priniesla vysvetlenie. Mareka rozčuľoval fantómový buchot zo zadnej časti auta; po chvíli nájdený skrutkovač priniesol vytúžené vykúpenie a úsmev aj na Marekovu tvár.
Turracher Höhe (1763 mnm), ktorú ako testovaciu trať (svojho času najstrmšiu cestu v Európe) pre svoje prvé 356tky používal už Ferdinand Porsche sme dosiahli okolo pol tretej. Aj dnes táto cesta dosahuje na niektorých miestach 23-26 % stúpanie / klesanie a je tak skutočne výnimočným kopcom v celoeurópskom meradle. Po opulentnom obede a krátkej prestávke sme pokračovali na Nockalmstrasse, ktorá vďaka skvelému profilu s dvomi vrcholmi (Schiestlscharte 2024 mnm a Eisenthalhöhe 2042 mnm) stojí aj za samostatnú návštevu. Vyvrcholením prvého dňa bola nádherná, na niektorých úsekoch jednosmerná, Maltahochalmstrasse. Pod jej úpätie sme cez už zavretú mýtnicu dorazili pred siedmou a po krátkom čakaní na zelenú sme vyrazili už po prázdnej ceste. Na jej konci nás vo výške 1993 mnm čakal Berghotel Malta, s excelentným personálom, zaujímavou architektúrou v podobe tubusu, skvelými izbami a „vlastnou“ priehradou (Kölnbreinsperre) ponúkajúcou Skywalk pre odvážnych. Hotel sme rezervovali cez booking.com, ale posledná aktualizácia počtu osôb k nim už chybou portálu nedorazila. Prečo to spomínam? Nielenže nám recepčný s ospravedlnením ponúkol, že za neubytované osoby budú účtovať len províziu, ktorú ako hotel musia zaplatiť portálu, ale už po zaplatení sa ďalej snažili o nápravu chyby v systéme. Výsledkom bolo vrátenie už zaplatenej provízie a ušetrené desiatky eur. Nejde samozrejme len o sumu, ale o základný princíp, v rámci (ne)možného vyhovieť hosťom. Tento hotel si tak u nás získal absolútne hodnotenie. Neskoro v noci sa k nám pridal aj Rišo, ktorý po dennom nájazde viac ako 1300 km vo svojom Subaru BRZ vystúpil čerstvý ako rybička a s nadšením opisoval cestu hore v úplnej tme.
Prológ Deň 2: Veľký
Ráno sme zbehli po Maltahochalmstrasse do údolia, s ohľadom na hustú premávku upustili od pôvodnej myšlienky zopakovať si výjazd hore a ďalej sme pokračovali do Gmündu v Kärntene. Povinnou zastávkou bolo privátne Porsche múzeum Helmuta Pfeifhofera. Napriek tomu, že ide o súkromnú zbierku inštalovanú v stodole, rozhodne sa oplatí vidieť expozíciu pozostávajúcu najmä z modelov 356, ale aj pôvodnej 911 RS Leichtbau (vyrobilo sa z nej 110 kusov), bielej 911 RS 2,7, fialovej 964 RS, „Matúšovej“ oranžovej 997.1 GT3RS, Porsche 959, závodných Porsche 935, 911 GT1 a jedinej dochovanej 906 Carrera 6 v Rakúsku. Po nevyhnutnom nákupe suvenírov sme vyrazili ďalej, smer Grossglockner hochalpenstrasse. Viacerí v komunite RoadLife volajú túto snáď najznámejšiu alpskú cestu familiárne Gross a tento rok sme si jeho veľkosť, vďaka skvelej polohe ubytovania, vychutnali v celej jeho kráse aj po jeho oficiálnom uzavretí. Pri našom prvom roadtripe v roku 2005 sme ignorovali časť vedúcu na Kaiser-Franz-Jozefs-Höhe, tento rok sme si užili aj túto časť Grossu. Osobne však za najkrajší považujem úsek začínajúci poniže Wallackhausu a končiaci na parkovisku Fuschertörl, popri krásne širokých vracákoch obsahuje aj plynulejšie pasáže, kde je možné slušne popreháňať aj klasické superšporty. Z Edelweisspitze(2571 mnm.) sme sa vracali neskoro po ôsmej a tak sme celú cestu mali sami pre seba. Asi nemusím vysvetľovať, že aj najzdržanlivejší z nás, za piesní Ivana Mládka, zošliapol plyn razantnejšie než obvykle. Neskoro v noci, na tajňáša cez mýtnicu v protismere, konečne dorazil aj Ďuri na Toyote GT86 a naša výprava tak bola vo svojej najpočetnejšej a už kompletnej zostave siedmich áut a vodičov. Pivo nikdy nechutilo tak dobre ako v ten večer!
Prológ Deň 3/ Jadro Deň 1: Režisér
Ráno som si privstal a ešte raz a znovu si sebecky užíval ešte oficiálne uzavretú cestu. Bola úplne opustená, teda až na pár svišťov za Hochtor (2504 mnm.), ktorí svitanie vítali vyhrievajúc sa uprostred cesty. Neostávalo nič iné, len spomaliť a kochať sa opatrným tempom. Po raňajkách sa rozlúčil Braňo na audine a ostatní sme pokračovali smer Gerlospass (1628 mnm.), na ktorom sme stretli neskutočne neschopného vodiča F430 Spider, ktorý na dotierajúce Polo GTI a Hondu S2000 stačil len v obciach, kde idiotsky prekračoval rýchlosť. Pokračovali sme po starej ceste cez Brennerpass a potom na jazdecky veľmi zaujímavý, aj keď s ohľadom na čas pomerne plný Jaufenpass (2094 mnm.). Jeho zalesnená východná strana pripomínala náš obľúbený Passo di Gavia. Nasledoval jeden z top 3 pasov minulého roku, Passo di Rombo (Timmelsjoch, 2509 mnm.), tentoraz bol našťastie s minimálnou premávkou (bez rybičkára v mercedese!) a tak sme si pekne zajazdili aj z južnej strany. Geniálne. Tradičné spoločné fotenie tentoraz Rišo ako pán režisér aj potajme nahral... No, jediné publikovateľné slovo z našej konverzácie je práve „režisér“. Na tomto passe sme sa rozlúčili s Tomášom na Golfe GTI, ktorý ďalej cez Silvrettu pokračoval do Feldkirchu a autovlakom do Viedne. Večerný výjazd do etapového cieľa v Solde nám pripomenul skvelý zážitok z minuloročného Leukerbadu a bol neuveriteľne krásnym jazdeckým prekvapením, tentoraz pre všetkých. Bol už podvečer, ale prázdna cesta nám po náročnom dni vliala do žíl novú energiu a opäť raz sme nasledovali biele BRZ viac ako svižným tempom. Večer nám spestril mimoriadne škrobený čašník, ktorý mlčky, ale o to výraznejšie nesúhlasil s našou prítomnosťou v reštaurácii. Nuž, po poháriku hruškovice nám to už viac nevadilo.
Deň 2: Stratený (Master etapa)
V nasledujúce ráno sa rozlúčil Rišo na Golfe VI TSI a tohtoročnú Master etapu (9 priesmykov za jediný deň!) sme absolvovali už len vo štvorici. Trojicu zadokoliek (BRZ, GT86 a S2000) som ako jediný dopĺňal na predokolkovom Pole GTI. Ranný výjazd na Passo dello Stelvio (2758 mnm.) sme na rozdiel od minulého roku konečne zažili smerom od Trafoi, vďaka skorému štartu sme si skoro bez prekážok v podobe pomalších účastníkov premávky vychutnali všetkých 48 vracákov. Rezko a bez dostatočnej palivovej rezervy (v Bormiu som do nádrže cvrkol len ja) sme pokračovali na Passo di Gavia (2652 mnm.), ktorý nielen kvôli hustej premávke a cestárom stratil časť svojho čara z minulého roku, nasledoval príliš úzky a pomalý Passo della Foppa (1852 mnm.), ktorý ale nahradil vzdialenejší prejazd Apricou, potom som sám absolvoval výjazd na Berninapass (2330 mnm.) a za ostatnými pokračoval cez Forcola di Livigno (2315 mnm.) do Livigna. Viem, že to bude znieť ako TopGear klišé, ale... konali sa tu cyklistické preteky. Livigno a jeho Lago nám však učarovalo a nielen vďaka smiešne lacnému benzínu to je jedno z miest, do ktorého sa snáď vrátime. Po Passo Eira (2208 mnm.), pod ktorého úpätím som stretol aj ďalšiu slovenskú posádku, Petra s Anitou, ktorý sa k nám (po predchádzajúcej facebookovej komunikácii) večer pridali v Zernez, nasledoval Passo Foscagno (2291 mnm.) a potom... Potom mal nasledovať Passo di Fraelle ako slepá vetva nepoužívanej, bývalej vojenskej cesty. Nuž, ale odbočku na tento pass sme žiaľ nenašli. Zopakujúc si podstatnú časť Stelvia z opačnej strany sme ďalej pokračovali podľa pôvodného plánu na Umbrailpass (2503 mnm.) a cez Ofenpass (2149 mnm.) do Zernez. Master etapa tak nakoniec splnila svoj účel, prejsť 9 pasov za jediný deň a to v pomerne triezvom nájazde, niečo málo cez 300 kilometrov.
Deň 3: Návrat legendy
Po náročnej etape z minulého dňa sa Marek s Ďurim vydali kratšou cestou a zo Zernez smerovali priamo do St. Moritz, ja s Rišom a našimi novými kamarátmi Petrom a Anitou v Leone sme sa zo Zernezu cez tunel Munt la Schera vrátili do Livigna, zopakovali sme si, z opačnej strany nebezpečne rýchlu, Forcola di Livigno, pokračovali na Bernina pass a ďalej do St. Moritzu. V jachtárskom klube vytvárajúc novú tradíciu sme tak ako minulý rok dali obed a ďalej pokračovali na Col Maloja (1815 mnm.) a cez Chiavennu na Passo della Spluga (2113 mnm.) Tento priesmyk si aj cez deň zachoval svoju príťažlivosť a predovšetkým sa stal miestom, kde znovu jazdecky ožil Ďuri na svojej GT86. Kým doteraz som mal pocit, že jazdenie na roadtripe bral ako nutné zlo, ktoré absolvuje len pre stretnutie s kamarátmi, na tomto nádhernom priesmyku sa zobudila naša závodnícka legenda. Ak by sa mi náhodou niekto pokúšal vysvetliť, že dvesto koní v Toyobaru je málo, rád ho presvedčím o opaku záznamom z nášho „trochu“ rýchlejšieho výjazdu na Splugu. Rýchlosť vedúcej GT86 dosahovala tak obscénnych rozmerov, že miestami som stratil odvahu nasledovať oranžovú japonskú strelu.
Po Splügen passe nasledoval malebný Passo del San Bernardino (2066 mnm.) s jazierkom, červenou lavičkou a starým plechovým člnom. Dokonalú oddychovú pohodičku vystriedal nekonečný presun na Lukmanier pass (1915 mnm.). Pod vplyvom neznámeho iniciátora sme sa rozhodli vynechať diaľnicu a pokračovať po okresných cestách. Keď toho hajzla iniciatívneho chytíme, dostane zaslúženú výplatu! V istý moment Marek odmietol ďalej pokračovať vo svojej Honde a pod pripomienkou môjho neprozreteľného sľubu (že ak mu bude S2K príliš nepohodlná, poskytnem mu svoje auto), sme si vymenili pozície za volantom. Marek po pár kilometroch za volantom Pola GTI vyhlásil niečo o Rolls-Royce a ja som začal mať ešte väčší rešpekt pred jeho výdržou. Absolvovať trip v jeho koncepčne predsa len staršom aute bol heroický výkon. Áno, Honda S2000 je vzrušujúca. Presné riadenie, geniálne radenie, vyvážená koncepcia motora umiestneného za prednou nápravou a zadného náhonu, bez akejkoľvek trakčnej kontroly alebo stabilizácie. Na pár desiatkach kilometroch je to číry pôžitok z jazdy. Ale na stovkách? Alebo tisícoch? Nie, ďakujem. Pozícia za volantom je pre priemerného Európana nevyhovujúca a zvuková kulisa tiež nepatrí medzi tie úplne decentné. Nakoniec sme Passo del Lucomagno úspešne dosiahli a zistili sme, že koruna hrádze je prístupná pre autá. Hm, poviem Vám preháňať sa stovkou po priehrade je celkom adrenalínový zážitok. Marek medzitým vyliezol na galériu nad cestou, fotil a prežil mágiu Interštelaru (ospravedlňujem sa, toto zrejme nie je úplne pochopiteľný popis... tak to však naozaj Marek zažil). Záver dňa a ubytovanie v hoteli Pazzola v Disentise prinieslo nielen kulinársky excelentné zážitky, ale aj neuveriteľne príjemnú atmosféru domácej pohostinnosti rodinného hotela. Rozhodne odporúčame.
Deň 4: RWD (Goldfinger etapa)
Ráno sme sa rozlúčili s Petrom a Anitou, ktorí ďalej pokračovali svojim tempom smerom k jazerám a my sme sa cez známy Oberalppass (2046 mnm.), s dejepisnou zastávkou v Schöllenen-Schlucht, vydali na kráľovskú trojkombináciu Furkapass (2436 mnm.), Grimselpass (2165 mnm.) a Sustenpass (2224 mnm.). Na rozdiel od minulého roku nám vyšlo krásne slnečné počasie a tak sme na Grimselpasse odbočili aj na slepú Panoramastrasse Oberaar so striedavou jednosmernou premávkou. Skôr ako jazdecky je zaujímavá svojimi výhľadmi, ale keď už ste na Grimseli a vyjde počasie, zachádzka sa oplatí.
Táto bondovská etapa mala pre mňa osobitnú poznávaciu hodnotu. Po dlhom váhaní som sa nechal presvedčiť a na Grimselpasse sadol za volant GT86 a potom na Sustene aj do BRZ. Drobné rozdiely na jednej strane dostatočne odlišujú dva sesterské modely (popri teoreticky rozdielnom naladení podvozku malo Subaru o chlp príjemnejšiu odozvu motoru, Toyota o rovnaký chlp presnejšie radenie, lepší interiér a prepracovanejšie dizajnové detaily), na strane druhej majú spoločný skvelý základ. Malé kupé s motorom bez prepĺňania vpredu, manuálnou prevodovkou, poháňanými zadnými kolesami, výborným riadením a dokonalou pozíciou za volantom neposkytuje devastujúcu rýchlosť v priamke, ale to nie je podstatné. RWD koncepcia poteší vodiča vyváženosťou a dokonalou ovládateľnosťou. Rýchlosť sa nepodáva na striebornom podnose, musí sa odmakať. Toyobaru je bez ohľadu na oldschoolový koncept aktuálnym moderným autom, ktoré sa napriek výkonovému deficitu a emisnými normami poznačenej výkonovej krivke rýchlosťou vyrovná papierovo silnejšej Honde S2000 a hm, aj Polu GTI. Áno, vodič sa musí snažiť, musí motor hnať k červenému poľu otáčkomera, každé neskoré podradenie výrazne spomaľuje, ale výsledok dosiahnutý tvrdou prácou je trvácnejší čarom zaslúženého. Iste, keby malo auto viac výkonu, nemuseli by ste majiteľom tristokoňových hatchbackov vysvetľovať, že radosť z jazdy nie je o rýchlosti v priamke. Toyobaru si však nekupuje niekto, kto sa potrebuje chváliť v bare pred známymi, ale jazdí rád a vie oceniť zábavnosť klasickej koncepcie zadného pohonu.
Po skvelom zážitku z RWD som si aj v malom GTI vychutnal Gotthardpass (2106 mnm.), ktorý sme absolvovali po jeho najstaršej prejazdnej verzii (kockami dláždená Via Tremola). Zatiaľ čo sa Marek a Ďuri na vrcholovom parkovisku kochali svorkou bláznov v Caterhamoch, ja s Rišom sme si pozreli malú expozíciu o histórii tohto passu a dejinách Švajčiarska. Z Gotthardu naša cesta smerovala na Nufenenenpass (2478 mnm.), ktorých nás privítal slnkom a kopcami snehu.
Deň 5 / Epilóg 1: Osamelý (Master etapa 2)
Záver roadtripu sa neúprosne blížil. Po Furkapasse, tentoraz absolvovanom z opačnej strany, sa s nami rozlúčil Ďuri a na Klausenpasse (1952 mnm.) sa odporúčal aj Rišo. Prechádzajúc cez Feldkirch sa Marek márne snažil kúpiť spiatočný lístok na autovlak do Viedne (všetko bolo vypredané!) a tak mu neostávalo nič iné len pokračovať ďalej. V ten deň nás podľa pôvodného programu čakali ešte ďalšie tri priesmyky. Marek sa však triezvo rozhodol pokračovať ďalej do Salzburgu, aby čo najviac skrátil poslednú etapu domov, ktorá ho, teraz už nevyhnutne, čakala v ôsmy deň. Ostal som sám. Konečne! Konečne som nemusel rozmýšľať, či ostatní ešte zvládnu ďalší pass a bez výčitiek som sa mohol venovať svojej závislosti na zakrútenom asfalte. Z nasledujúceho dňa som presunul Silvrettu (Bielerhöhe 2032 mnm.) a vďaka tomu som ochutnal aj atmosféru tradičnej veteránskej rally. Cez Panoramastrasse Arlberg som sa dostal na Arlbergpass (1793mnm.), ktorý „vďaka“ uzávierke diaľničného tunela nechtiac v opačnom smere absolvoval aj Marek, pokračoval som ďalej na Flexenpass (1773 mnm.) a Hochtannbergpass (1675 mnm.). Do zotmenia stále zostávalo niekoľko hodín a ja som cestou do cieľa etapy objavil smerové tabule na Faschinajoch (1486 mnm.) a Furkajoch (1761 mnm.), samozrejme každý iným smerom. Nuž, aj tak som dal obidva. Vopred neplánovanú druhú Master etapu som po viac ako deviatich hodinách a 467 kilometroch jazdy zakončil v mestečku Stallehr miestnou čerešňovicou a vyčerpaný som odkväcol do postele.
Epilóg 2: Návrat domov
Vedomý si toho, že ma čaká najdlhšia etapa roadtripu, vstával som veľmi skoro a o 5:30 hod. som už bol opäť na Arlbergpasse a po diaľnici smeroval na Salzburg, kde som sa stretol s Marekom. Spoločne sme pokračovali cez Fuschl am See, Bad Ischl a Koppenpass (690 mnm.) pokrytý novučičkým asfaltom a ďalej najpriamejšou cestou smer Bratislava. Krátka rozlúčka cez vysielačku a moja cesta cez Čertovica Pass (1238 mnm.) smerovala na chatu za rodinou. Posledná etapa v dĺžke 1046 km trvala viac ako 11 hodín, s priemernou spotrebou 7,0 litra a priemernou rýchlosťou 95 km/h. Ako som skôr písal, Polo GTI je jednoducho roztopašné Grandturizmo.
Oslava desiateho výročia sa nám skutočne podarila. Nielenže tentoraz fantasticky vyšlo počasie, ale predovšetkým sme ako skupina našli spoločný rytmus a napriek náročnému programu sme si to celé fantasticky užívali. Za osem dní po 3850 km strávených v Pole GTI som zdolal 46 pasov a horských ciest. Cieľ pre rok 2016 je preto jednoznačný. Päťdesiatka musí padnúť!
PS: ten stratený pass samozrejme musíme v roku 2016 dohľadať...
Text: Miro Vilím, Foto: účastníci výpravy
